Nepriestrelný

24

„Hneď ako som ťa uvidel som vedel, že nie si odtiaľto. Taká pekná tvárička a ešte som ju nikdy nevidel? Nemožné."
Je vysoký. Avšak nie taký ako Axel.
Má tmavomodré oči a blond vlasy na všetky strany.

„Áno, nie som odtiaľto." Venujem mu chabý úsmev a nervózne sa obzriem okolo seba, či neuvidím niekde Axela.
Je normálne, že sa takto rozprávame?
U nás by to znamenalo to, že vás chce okradnúť, uniesť alebo znásilniť.

Možno je to tu u nich normálne?

„A môžem ťa pozvať na kávu alebo si ti s niekým?" Opäť sa pozriem na chlapca predo mnou a mierne myknem plecami.

„Som tu s kamarátmi, no myslím, že si nevšimnú ak na chvíľu odídem." Dúfam.
Rada bu som im zavolala ale na tento fakt asi nikto z nás nemyslel.
Takže budem len dúfať, že odišli od záchodov a išli si aj oni niečo pokúpiť.

„Tak poď, porozprávaš mi o tom, ako je možné, že som ťa tu ešte nevidel?" Začneme kráčať k jednej z kaviarní neďaleko nás.
Obaja sa posadíme na stoličky a ja si okamžite prečítam nápojový lístok.

„Radšej ti objednám ja, dobre?" Zasmeje sa na mne, zoberie mi ho z rúk a pokladá ho predo mňa.
Zamračím sa na Talianske písmená a prikývnem.

„Prepáč, som tu len dva dni aj s cestou a jediné čo zatiaľ viem je to, že by som sa mala začať učiť Taliančinu." Zažartujem no v myšlienkach sa mi okamžite objaví Axel.
Žeby ďalšia aktivita, do ktorej by som ho mohla nenápadne naverbovať?

„Ak budeš chcieť nejaké doučovanie, kľudne ti pomôžem." Žmurkne na mňa a ja sa okamžite pousmejem nad jeho prístupom.
Taliani sú milý. Značím si.

„Ďakujem, ak chceš, môžem ti dať svoje telefónne číslo." Navrhnem mu vediac, že to je jediný údaj ktorý mu môžem poskytnúť.

„A čo tak rovno mi povedať kde bývaš? Aspoň by som ťa prišiel pozrieť." Mierne sa zamračím. Viem vôbec kde bývam?

„Vieš, to je so mnou trošku ťažké. Viem že je to ale mimo mesta takže-"

„Prepáč jasné, zabudol som, dva dni. Tak mi daj kľudne číslo." Prikývnem a akonáhle mi podá svoj odomknutý telefón, začnem mu písať do kontaktov svoje číslo.
Uložím sa ako "Noemi z obchodu" a telefón mu podám naspäť.

Žeby mám prvého kamaráta?

„Noemi." Ozve sa spoza mňa a akonáhle sa obzriem, stretnem sa s Axelom, ktorý vyzerá, nahnevane.
Zvláštne vidieť nejakú reakciu na jeho tvári.

„Myslel som si, že nemáš frajera." Okamžite sa obzriem na chalana predo mnou, no skôr než stihnem odpovedať, sa ozve Axel.

„Mal by si odísť Tristan." Spoza Axela vyjdú ďalší dvaja bodyguardi a ja sa nechápavo zamračím na Axela.
Nemôžem mať kamarátov doriti?

„Prepáč kráska, tvoj frajer ma asi nemá rád." Ospravedlňujúco sa pozriem na chalana predo mnou, ktorý má na tvári stále jeho pokojný úsmev.
Pomaly sa postaví a odchádza preč.

Nechápavo sa otáčam na Axela, ktorý sa mračí pred seba ako keby sa stalo neviem čo.

„Čo si si myslela?" Zalapám po vzduchu, šokovane zodvihenm obočie a ostanem mlčať.
Ja?
Doriti čo som si myslela ja?