Nepriestrelný

5

„Noemi." Zašepká neďaleko hlas môjho otca, ktorý síce registrujem už po stí krát no stále naň nijako nereagujem. 

Ja a spánok...

„Hm." Hmknem dúfajúc, že mu to stačí počuť. Rozhodne sa mi nechce komunikovať. Nie keď chcem ešte spinkať.
Ani neviem ako no očividne sa mi predsa len podarilo zaspať. Asi bolo toho šťastia na mňa až priveľa.

„Sme v lietadle. Potrebujem aby si sa zobudila." Pomaly sa pomrvím zisťujúc, že sedačka nie je rovnako pohodlná a okamžite otváram oči.
Sme kde?

Sedím v bielej sedačke, cez uličku ďalej sedia v dvoj-sedačke dvaja muži v obleku a môj otec sa skláňa nado mnou, čakajúc odpoveď.

Muselo byť komické keď ma vyberal z auta a ťahal až do lietadla, no taktiež mi niečo hovorí, že v jeho prípade to ani len robiť nemusel.

„Som hore." Poviem, aj keď asi je to nad mieru jasné no i cez to sa na neho usmejem a sledujem ako sa posadí predo mňa na rovnakú sedačku.

„Dobre, o chvíľu pristaneme. Potrebujem aby si sa rýchlo presunula  do auta a odišla. Moji chlapci ťa prevedú cez dom, ubytujú a my sa uvidíme večer." Nechápavo ho počúvam nevediac, čo to znamená.

„Ty nejdeš so mnou?" Sledujem jeho kamennú tvár.
Prečo mám pocit, že kým spím, tak sa dejú tie najzaujímavejšie veci a ja o ne vždy prídem?

„Musím ísť do firmy. Bude s tebou Axel. Nie je zhovorčivý no pomôže ti so všetkým." Pretočím očami a pozriem sa vonku z okna sledujúc nočné mesto a môj nový domov.

Viem, že má otec veľa práce no čakala som viac od našeho prvého stretnutia. No nemôžem mu nič zlé povedať, on narozdiel od mami aspoň niečo urobil. Snažil sa. A tak to ten jeden deň zvládnem. 

„Axel je tvoj nevlastný syn?" Opýtam sa tajne dúfajúc, že aj on našiel svoje šťastie niekde inde. Rovnako ako mama.
Otec sa ale len zasmeje a pokrúti záporne hlavou.

„Axel je jeden z mojich mužov. Bodyguardov. Najlepší a rozhodne ho ako syna beriem." Objasní mi a ja chápavo prikyvujem. Má ich veľa?

„A..." Odmlčím sa nevediac čo mu mám povedať. Ako to mám povedať. Je divné rozprávať sa s ním o mame. Viem jej pohľad na ich vzťah no neviem jeho.

Mrzí ho to alebo zabudol rovnako ako mama?

„Nemám nikoho." Povzdychol si a pretrel si unavenú tvár. Nedával na sebe vidieť emócie. Ak sa usmieval, jeho očí nemali iskričky. A ak mal kamennú tvár, stále ste si neboli istý, či to tak myslí. Tie emócie.

A to ma nútilo myslieť na to, či sa zmenil kvôli mame.

„Ale teraz mám teba no nie?" Zasmeje sa a ja len prikývnem.
Má, rozhodne ma má.
No prečo má len mňa?
Prečo to už viac nie je ja a mama.

Nedokážem pochopiť mamine slová. Nedokážem pochopiť prečo ho opustila. Nikdy v ňom nebudem vidieť zlého muža.

Možno mame bolo dané, že si lásku nezaslúžila. A možno som len nechápala význam ich lásky a nerozumela ich svetu. Ale teraz som tu a zistím, ako to bolo. No nie?