Nepriestrelný

29

Pomaly kráčam dole po schodoch.
Na sebe mám biele obtiahnuté šaty nad stehná.
Sú celé pokryté trblietkami a majú výrazný výstrih na prsiach.
A síce to rozhodne nie je môj štýl, môžem povedať len toľko, že sú krásne.
Na nohách mám čierne štekle a v rukách čiernu peňaženku, v ktorej mám aj telefón.

„Páni, vyzeráš nádherné." Ozve sa odo dverí kuchyne môj otec.
V rukách drží kúsok koláča, ktorý je, zatiaľ čo si ma obzerá.

„Ďakujem, ale šaty vyberal Axel." Zaškerím sa na neho a šťastne sa otočím okolo svojej osi.
Naozaj vyzerajú dobre.

„Nechcela by si ho?" Zaseknem sa na mieste a nechápavo sa na neho pozriem.
To myslí vážne však?

„Je milý, pekný, má dobrý vkus." Otec mykne plecami a podíde bližšie ku mne, obzerajúc si ma.

„Oci-"

„Žiadne oci. Len nad tým popremýšľaj a  choď sa zabávať." Rýchlo ma pobozká a uteká naspäť do kuchyne.
„Hlavne nikomu nehovor, že som tu. Stále sa pýtajú kde miznú po nociach koláče a ja to veľmi rád hádžem na niekoho iného." Len sa nad ním zasmejem a začnem kráčať ku dverám.

Som šťastná, že som s otcom. Neskutočne.
No mama je jednoducho mama a kebyže je tu s nami, pravdepodobne by to bolo o trošku lepšie.

Keď otváram dvere od domu, okamžite uvidím Axela. Stojí pred športovým čiernym autom a fajčí.
Na sebe má čierne tenisky, čierne rifle, biele tričko a čiernu koženku.

„Vyzeráš veľmi dobre." Usmejem sa na neho a podídem bližšie ku nemu.
„Môžem šoférovať?" Zaškerím sa v tom istom momente ako sa on zamračí.

„Keby viem, zoberiem firemné auto, nie moje." Zašomre no podá mi kľúče.
Rýchlo sa posadím za volant a spokojne sa usmejem.
Nemám vodičák.
Rozhodne nemám.
V aute som ale pár krát sedela takže nie som vymletá, no bude to sranda.

Naštartujem a skôr než sa stihne Axel pripútať, prudko vyštartujem z pred domu na cestu.
„Máš vodičák vôbec?" Povie vystrašene Axel keď zastaneme na príjazdovej ceste.
Akonáhle ale zistím, že nič nejde, rovnakou rýchlosťou sa pohnem na cestu.

„Nemám." Myknem plecami a prudko pridám na plyn.
Viem šoférovať.
Axelov vystrašený pohľad je rozhodne neoprávnený.
Taktiež aj to, že sa jednou rukou drží okná a druhou sedačky.

Naozaj viem šoférovať.

„Ale mohol by si mi hovoriť kam mám ísť." Spokojne sa usmejem a zabočím na hlavnú cestu do mesta.
Aspoň túto cestu poznám.

„Do ľa-"

Rýchlo zabrzdím a prudko strhnem volant do jednej z uličiek.
„Nabudúce mi to povedz skôr." Zasmejem sa a už spomalím vediac, že Axel to so mnou rozhodne nezvláda.

„Ako skôr? Ideš osemdesiatkiu cez mesto ako skôr?" Začne nervózne hovoriť, zatiaľ čo si ja až príliš pozde všimnem nadpis na bare, a preto prudko brzdím v strede cesty.

„Prečo stojíme?" Axel sa obzrie okolo na čo sa na neho široko usmejem.
„Neviem parkovať." Myknem plecami a vystupujem z auta, pri čom má takmer zrazí auto, ktoré nás obchádza.

„Dopekla dávať pozor na teba je ťažšie ako som si myslel." Axelove slová už len ignorujem a spokojne cupkám pred bar, ktorý mi poslal Tristan.
Axel povedal, že tento bar pozná a nenamietal, takže aspoň jedno plus.

Rýchlo mu napíšem sms, že som už tu, a obzriem sa na Axela, ktorý zaparkuje a následne ku mne pomaly vykročí.
Teraz prichádza tá horšia časť.

„Takže, čo kebyže si tu dáme rozchod?" Spýtam sa s veľkým úsmevom, na čo sa on okamžite zamračí a nesúhlasne pokrúti hlavou.

„Nemusím byť s tebou v bare, no musím ťa mať na očiach. Takže sa postavím niekde obďaleč a ty si rob čo chceš." Dobre. To znie dobre.

„Ak to ale nebude zahŕňať jeho." Zavrčí náhle Axel, a akonáhle si všimnem jeho pohľad, otáčam sa dozadu.

Kráča ku nám Tristan, so širokým úsmevom a chlapom v obleku.
To je fakt v móde mať ochranku?

„Ale no." Okamžite zakňučím a pozriem na Axela, ktorý sa postaví blízko mňa.
„Zavolala si ho ty?" No. On volal mne, a ja som sa s ním dohodla. Takže asi áno?

„Nemám tu nikoho. Žiadnych kamarátov. Musíš pochopiť že-"

„Máš mňa." Zavrčí Axel a v tom momente ku nám prichádza Tristan a ja si viac nedovolím pokračovať v našej téme.
Bolo by to predsa neslušné.

„Ahoj." Široko sa zaškerím na Tristana, ignorujúc pohľad jeho spoločníka, ktorý vyzerá rovnako nahnevane ako ten môj.

„Čo kebyže necháme chlapcov aby sa porozprávali a my zatiaľ začneme nejakým drinkom?" Okamžite sa na mňa usmeje Tristan.
A samozrejme, súhlasím, a spolu sa vydáme do baru, obchádzajúc dlhý rad ľudí, čakajúci na kontrolu.

„Čo ty a Axel, prečo sa nemáte radi?" Opýtam sa ho prvá, keďže riešiť toto s Axelom by bolo celkom riskantné.
A Tristan nevyzerá ako niekto, kto by mal problém komunikovať.

Spoločné prechádzame cez bar.
Hudba nie je hlasná, čomu ďakujem, a taktiež sa ozýva len z jednej miestnosti baru, a to z časti s DJ-om a parketom.

Ako prvý sa posadí Tristan, do bunky na sedenie.
Okamžite sa posadím oproti neho, a pohľadom vyhľadám Axela.
Sedí pri bare, rozpráva sa s čašníkom a vyzerá celkom pokojne na to, že pred chvíľou bol opäť pochmúrny obláčik.

„Nemáme radi? Neviem odkiaľ to máš, ale ja mám Axela rád. Skoro ako vlastného brata. Vždy sme spolu vychádzali, neviem čo sa zmenilo v jeho pohľade na mňa." Super.
Takže sa nedozviem nakoniec nič, pretože Axel mi určite neodpovie.
Skúsiť to môžem, no nádej nemám.

„Možno len žiarli." Mykne nakoniec Tristan plecami a ja sa na neho nechápavo zamračím.
Axel? Žiarliť?

„Prosím ťa, som rada, že sa na mňa vôbec pozrie. Takmer ani nekomunikujeme." Povzdychnem si a vyhľadám ho potajomky pohľadom.
Jeho prenikavý pohľad ma prepaľuje skrz na skrz a preto okamžite obrátim pohľadom na Tristana.

Blond vlasy má rozhádzané po stranách hlavy, na krku mu svieti zlatá retiazka a jeho modré oči ma upokojujú.
No to vedia aj tie Axelove, ktoré mi nabudzujú pocit bezpečia.
Zas a raz ich porovnávam. Ani neviem prečo to robím, no robím to už druhý a možno aj tretí krát za dnešok.

„Nemám mu to za zlé. Mať vedľa seba ženu ako ty, tiež by sa mi nepáčilo, kebyže má vedľa seba iného." Nervózne sa zasmejem a pretočím očami.

„Dobrý večer, máte vybrané alebo vám pomôžem?" K bunke prichádza čašníčka, a tým pádom narúša náš rozhovor. Akonáhle ale započujem známy jazyk, okamžite sa široko uzmejem.

„Pre začiatok poprosím dva krát Captain Morgan." Chytím sa iniciatívy a objednávam to, čo viem, že nesklame.
Pohľadom sa pomaličky pozriem na Axela, ktorý na mne stále tkvie pohľadom a späť na Tristana.

„A pánovi pri bare jahodový džús." Dodám napokon vediac, že Axel je jediný pri bare.
A taktiež aj to, že jahodový džúsik mu pomôže zahnať zlé myšlienky a zlú náladu.

„Axel a ja sme-" Začnem akonáhle odíde čašníka, no tak rýchlo aj končím.
Kamaráti. Rozhodne sme kamaráti.
No ako mu vysvetlím to, že je to pracovné kamarátstvo?
Aj keď je to nutné vysvetľovať?

„Je to tvoj bodyguard. Kľudne to povedz. Poznám ho, poznáme sa a viem ako to chodí. Pracoval pre mňa." Mykne plecami a ja sa šokovane zamračím.

Predsa len zisťujem niečo nové.