Nepriestrelný

14

„Kam?" Opýtam sa nakoniec a jemne sa na neho zamračím. Znie to divne. Hlavne ak to vychádza z jeho úst.

„Do záhrady." Pretočím očami nad jeho bohatou slovnou zásobou a dopijem posledný kúsok vody.

„Prečo?" Opýtam sa. Síce mi na tom až tak nezáleží, chcem ho nejakým spôsobom donútiť so mnou komunikovať.

Keď už za mnou sám prišiel...

„O takomto čase je to krajšie. Si veľmi zhovorčivá vieš o tom?" Myknem plecami. Opláchnem pohár a vraciam ho na miesto, odkiaľ ho zobral Axel.

„Aspoň sa dopĺňame vieš?" Žmurknem na neho, odrazím sa od pultu a smerujem naspäť do haly. Ešte cez deň som si všimla, že popod schodami je ukrytá úzka chodba, na ktorej konci sú osvetlené dvere do záhrady.

Skratka?

„Aj ja som zhovorčivý. No len pri správnej osobe." Prehovorí a ja zmeraviem. Prečo nie som správna osoba?

Prídem si ako energetická a celkom viem aj povzbudiť človeka. Nemám pocit, že by som dávala nejaké negatívne vlny. Či?

„Čo je pri tebe správna osoba?" Začnem a vkročím do úzkej chodby. Axel kvôli nedostatku miesta kráča za mnou. Pod nohy nám svieti len moja baterka v telefóne a ja dúfam, že tu nebude nejaký nečakaný prach ci schod, pretože spadnúť naozaj nechcem.

„Ani neviem." Prizná sa a ja teatrálne pretočím očami. Určite to vie, len so mnou nechce komunikovať. Klasika.

Nechcem ho krabičkovať alebo odsudzovať no nedáva mi nijako na výber.

„A prečo ňou teda niesom ja?" Skúsim posledný krát.
Vychádzame z úzkej chodby a ja zastavujem pred sklenými dverami. Až vtedy si uvedomujem, že sú to vlastne len dve sklá, ktoré sú rozdelené zvislou čiarou. Žiadna kľučka, nič. Na spodku steny, kde sa zároveň začínajú dvere, sú na oboch stranách čierne malé krabičky. A z nich vychádza malé, okrúhle červené svetielko.

Červená je väčšinou zlá.

Ak sa jedná o takéto veci.

Axel ale vytiahne zväzok kľúčov a v ruke stlačí čierny plochý obdĺžnik, ktorý v tme ledva registrujem.
Sledujem ako sa sklo začne posúvať smerom do stien a v nich nakoniec aj zmizne.

Celkom pecka.

No keď svoj pohľad spojím so záhradou, onemiem úplne. Pri dverách sa ihneď nachádzajú kríky ruží a z nich je vytvorená cesta ďalej, kde je čierna mramorová fontána a rozdvojená cesta.

Všade v zemi sú zabudované okrúhle svetlá, ktoré osvetľujú pokosenú trávu a tým pádom aj cestu do záhrady.

„Pretože najskôr potrebujem spoznať protivníka a jeho moc a až potom zhodnotiť to, či ho chcem na svojej strane alebo proti sebe." Prehovorí hlášku, ktorú som už ale počula.

Pozriem na neho a zamračím sa.
Toto sú slová, ktoré raz povedal môj otec.