Nepriestrelný

15

„Prečo pracuješ pre môjho otca?" Vykročím po zelenej pokosenej tráve a on kopíruje moje roky. Pomaly kráča za mnou a ostáva ticho.

„To je na dlho." Odpovedá mi po chvíli Axel a ja otrávené pretočím očami. Aspoň by sa mohol tváriť, že so mnou chce komunikovať, keď už ma sem zavolal.

„Ak sa chceš rozprávať, tak rozprávaj ty." Dnes láme rekordy v rozprávaní.
A aj cez to, že by som naozaj chcela o ňom vedieť viac, radšej sa začnem sústrediť teda na to, čo hovorím ja.

„Som rada, že som s otcom. Možno ti to príde hlúpe, že som na neho doteraz čakala no ja som proste verila, že príde. Chápeš nie? Jednoducho som neprestala veriť a teraz som neskutočne rada, že je tu." Otočím sa na neho.

Kráča za mnou s jeho kamennou tvárou otočenou niekam mimo. Povzdychnem si a keď prejdem k bielej kovovej lavičke, posadím sa.

Axel ostane stáť pol metra odo mňa, sledujúc tak okolie tmavej záhrady. Podzemné svetlá osvetľujú len cestu. Ďalej, tam kde sa končí záhrada je tma.

„Neposadíš sa?" Pozdvihnem obočie nevediac, či chce stáť alebo len slušne čaká kým mu dovolím si ku mne sadnúť.

Záporne pokrúti hlavou. „Pracujem." Odvetí mi jednoducho a ja sa na neho nechápavo zamračím. Pracujem? Akože ako čo? Záhradník?
Doriti on je tu so mnou, lebo som jeho práca ja?

„A?" Nechápavo sa opýtam dúfajúc, že túto svoju vetu rozvinie. Buď je naozaj pozde večer alebo som až taká hlúpa, no nechápem význam jeho slov.

„Dávam na teba pozor. A taktiež na tvojho otca." Veď otec spí v dome plnom mužov a on je tu so mnou.
Čo ma tu napadne nejaká besná veverička? Vlastne, majú tu vôbec veveričky?

„Čo by si urobil, ak by sa z tej tmy na teba niekto rozbehol?" Ukážem prstom na koniec záhrady a sledujem ako sa mu jemne zvraští obočie. Naozaj len nebadateľne.

„Pravdepodobne by som sa pobil. Bolo by to iné, ako kebyže sa niekto rozbehne na teba." Pozrie na mňa a ja sa nad jeho slovami len zasmejem a mávnem rukou.

Kebyže sa niekto rozbehne oproti mne, určite by sa potešil.

„Poďme dnu pretože sa naozaj začnem báť." Postavím sa a on začne potichu kráčať za mnou.

Ticho kráčame naspäť k mojej izbe, kde otvorím dvere a ešte sa na neho otočím.

„Čo by si urobil ak by ma niekto napadol?" Zavtipkujem, pretože jeho predošlá odpoveď ma naozaj zarazila.

„Asi by som ho zabil." Mykol plecami a bez ďalšieho slova odišiel.

Super. Fakt super. Teraz už určite zaspím.