Nepriestrelný

28

„Noemi." Slabé zaklopanie na dvere ma núti sa postaviť z postele a rýchlo kráčať ku dverám.
Na sebe mám biele šaty.
Do pásu sú úzke a potom sa rozširujú.
Vybral ich Axel a musím uznať, že sú nádherné.

„Ahoj oci." Usmejem sa na neho v momente, ako otvorím dvere.
Na sebe má oblek, na tvári mu žiari úsmev a v rukách drží malú krabičku.

„Prišiel som ti povedať, že o chvíľu bude večera, a taktiež som ti doniesol menší darček. Nie je odo mňa, takže ak sa ti nebude páčiť, nijako sa ma to nedotkne." Zasmeje sa a do rúk mi vloží semišovú krabičku.

„Ď-ďakujem." Zahabkám a keď ju otvorím, všímam si periférne to, ako otec odchádza preč.
Nechcem sa ho pýtať od koho to je, pretože možno aj tuším.

Axel.

Zacúvam do izby, kde prejdem do kúpeľne a otvorím krabičku.
Je to náhrdelník, s malým príveskom čajovej šálky a podšálky.
Je to nevyplnené, takže je to len zlatý obrys no aj cez to je to pekné.
Aj cez to, že nemám šajnu čo to má znázorniť.

Avšak na krk si to dávam okamžite.
Ak je to predsa len od Axela, tak som veľmi rada, že mi to dal.

Keď prejdem do izby, automaticky si do ruky zoberiem telefón.
Zarazím sa keď uvidím novú správu, pretože tak trošku dúfam, že by to mohla byť mama.
No keď si odblokujem mobil a otvorím správy, rýchlo prídem na to, že to mama nieje.

Dnes večer nejaká tequila?

Usmejem sa nad správou vediac, že to je od Tristana.
Okamžite mu odpisujem, že to znie lákavo, a vypínam telefón.
Určite sa budem musieť opýtať otca, či môžem.
No dúfam, že áno.

Rýchlo odchádzam z izby a smerujem do jedálne, kde je už zaplnený stôl mužmi.
„Ahojte." Pozdravím sa im okamžite ako si sadám za stôl, na čo sa mi všetci slušne odzdravia.

„Rozmýšľal som, či nechceš ísť večer niekam vonku? Spoznať niekoho a tak? Samozrejme nie so mnou, lebo som na takéto akcie starý, no môžem s tebou poslať niekoho z chlapcov, aby si sa mala ako dostať domov." Prehovorí mi otec, na čo sa veľmi rýchlo zamyslím.

Takže mu vlastne ani nemusím hovoriť, že sa s niekým stretnem.
Teda, nechcem ho klamať no mám taký pocit, že Axel by mi to okamžite zatrhol.
A síce neviem, či by jeho váha nejako zavážila, radšej to riskovať nechcem.

„To znie veľmi dobre. Aj tak som nejako rozmýšľala nad tým, že by som sa išla niekam odreagovať." Myknem plecami a konečne sa pozriem na plný tanier.
Kuracie prsia zabalené v slanine s batátami.
Bože, pôjdem si vypýtať aj dupľu.

„Kľudne. Ja v tvojom veku som poznal všetky bary v meste." Zasmeje sa otec nad spomienkou a do úst si vloží sústo.

Už len ostáva posledná otázka, kto so mnou pôjde?
Automaticky zdvíham zrak predo mňa, kde sedí Axel.

No keď sa nám stretnú pohľady, som schopná sa na neho len usmiať.
Chcem aby išiel so mnou, lebo si s nim najviac rozumiem.

No podľa toho čo som zistila, on si nerozumie s Tristanom.
Doriti.

Dobre, v tom prípade mi ostáva sa len rozhodnúť o tom, či chcem stráviť večer s Tristanom alebo Axelom...

„Axel, pôjdeš s ňou?" Ozve sa otec pred tým, než by som mu niečo povedala ja.
A tak sa všetky moje plány trošku rúcajú.

„Môžem." Axel venuje môjmu otcovi úplne neutrálny pohľad a začne jesť.
Dobre.
Tak to by sme mali.

V každom prípade sa opýtam Axela, čo má za problém s Tristanom.
A podľa toho sa rozhodnem o tom, ako mu poviem, že idem s ním vonku.
V každom prípade som ale veľmi rada, že ide niekto so mnou.
Vždy sa môže z Tristana stať vrah.

„Mal by si si dávať pozor, pretože s ňou trávi viac času ako s nami." Ozve sa najmladší, Kevin.
Môj otec sa jemne usmeje a prikývne.

„Ale má to na neho dobrý vplyv. Konečne sa začal usmievať." Povie pyšne môj otec, na čo na mňa Axel letmo pozdvihne zrak a ja na neho žmurknem, na čo on okamžite potvrdí otcove slová.
Jemne sa usmeje.

Zlatučký.

„Chceš pred tým prísť na poradu?" A po jeho slovách pri stole ostane hrobové ticho.
Cítim na sebe pohľady a viem, že som v riti. Úplne som na to zabudla.

Pomaličky sa pozriem na Axela, ktorý sa na mňa ale po prvý krát nepozerá.
Pozerá sa na svoje jedlo a vidličkou ho potichu prehrabáva.

„Asi nie." Zašepkám neisto a pozriem sa na svoje jedlo.
Prečo je to také intenzívne?
Nemyslím jedlo, síce aj vo mne zanecháva dosť pozitívne emócie.

Ale o čo tu dokopy ide?
Sú tie rady také dôležité? Prichádzam o veľa?

„Dobre, prepáčte, že toľko vyrušujem. Kľudne jedzte." A to sú otcové posledné slová.
Všetci začneme v tichosti jesť. Sem tam niekto niečo povie no ja ani otec viac už neprehovoríme.

Celkovo túto tému hádžem do útrob mojej hlavy.
Nechcem to riešiť.
Neviem o čo všetko ide, o čo všetko prichádzam, no možno nie som pripravená to vedieť.

Najdôležitejšie je pre mňa zistiť, prečo odišla mama.
No všetko má čas...

„O koľkej chceš ísť do mesta?" Na schodoch ma dobehne Axel, ktorý so mnou pomaly začne kráčať ku dverám od mojej izby.

„Neviem, máš ty nejaký špecifický čas, kedy chceš ísť a byť doma?" Musím napísať Tristanovi a taktiež musím zistiť, aké bude počasie a kam ideme.
Takže za mňa je čas naozaj nepodstatný.

„Nie." Dobre. Ďakujem za skvelú konverzáciu.
„Čo tak o pol deviatej z domu? Nepoznám tu žiadne miesta takže, neviem." Myknem plecami.
Obaja zastavíme pred mojou izbou.

„O pol deviatej môže byť. Idem sa osprchovať a stretneme sa potom pri aute dobre? O polhodinu máme poradu do nejakej ôsmej." Prikývnem a už už otváram dvere, keď sa ešte zastavím.

„Zober si čiernu koženku." Spokojne sa na neho zaškerím, spomínajúc na naše prvé stretnutie, kde ju mal.
Pretože sa s ním chcem zladiť a pretože v nej vyzerá dobre.

„Čokoľvek."