Nepriestrelný

25

Porazene sa otáčam na stoličke, sledujúc ako si Axel sadá oproti mne.
A presne v tom momente ku nám prichádza čašníčka.
Axel jej veľmi rýchlo niečo povie po Taliansky, čašníka sa na neho široko usmeje a odchádza.

Celkom by ma zaujímal jeho milostný život no asi nebude najlepšie to rozoberať tu, všakže?

„Zabudla si rozprávať Noemi?" Prehovorí svojim chrapľavým hlasom, na čo na neho zodvihnem zrak.
Čo sa mu zase stalo?

„Prečo si hnusný? Urobila som niečo? Nie." Odseknem naspäť.
Nie som zvyknutá byť na niekoho zlá, alebo teda len rozprávať s hnevom. Jediný v mojom živote bol mamin priateľ, pri ňom som sa rozhodne nehanbila rozprávať.
Ale Axel?
Snažila som sa s ním vychádzať za dobré.
Očividne sa to ale nedá.
A možno ma nemá rád on, a preto máme medzi sebou takú stenu.

„Nie som hnusný Noemi." Povzdychne si a na chvíľu sa utíši, zatiaľ čo nám čašníčka prinesie dva identické nápoje.
Axel si zoberie oba poháre pred seba.
Zo svojho sa napije slamkou, ktorú potom vloží do druhého pohára a tiež sa napije.
Následne si slamku vloží do svojho a môj pohár položí predo mňa s nedotknutou slamkou.

„Mal si potrebu ochutnať ktorý je lepší?" Zasmejem sa.
Pomaly sa napijem cez slamku a červená hutná tekutina mi pomaly ide do úst a zapína všetky bunky slasti.

Jahodový džúsik je najlepší džúsik.

„Mal som potrebu zistiť, či tam nieje jed." Teatrálne pretáčam očami nad jeho odpoveďou. Samozrejme.
Musím ho naučiť vtipkovať, pretože mu to nejde.

„Počkaj, ty so ho poznal?" Áno, som rozhodne múdra a fakt, že ho Axel nazval menom, mi dochádza veľmi neskoro.

„Áno." Prikývne.
Napije sa a začne niečo ťukať do telefónu.
„Auto je vonku." Prehovorí blízko mňa jeden z bodyguardov, na čo sa Axel postaví.

Rýchlo vypijem na jeden dúšok celý pohár, postavím sa a upravím si sveter.
Radšej doma ako tu.

„Choďte napred." Kývne na mňa Axel hlavou, zatiaľ čo sa sám vyberie k pokladni zaplatiť.
Obzriem sa na dvoch mužov, čo mi nevenujú ani jeden pohľad.

Super.

A tak začnem kráčať cestou k prvému východu. Presne ku tomu, cez ktorý sme sem vošli.
Asi ma opustila všetka nálada.
A celkom ma mrzí, že som si nezobrala od Tristana číslo.
No možno by mi s tým mohol pomôcť Axel.

„Kde je Axel?" Ozve sa najmladší, s ktorým som mala tú česť sa tu prvý deň rozprávať.
Stojí pri obrovskom čiernom Géčku, s ktorým sme sem prišli.

„Platil za nápoje." Odpovedám mu s miernym úsmevom a posadím sa do zadu, na čo okamžite otvorím okno.
Obaja bodyguardi si nasadli dopredu, okrem jedného.

„Nejdeš s nami?" Najmladší sa na mňa otočí a záporne pokrúti hlavou.
„Som Kevin, mimochodom. A nie, musím niečo vybaviť. Len som čakal na Axela aby som sa s ním dohodol." Usmeje sa na mňa a ja chápavo prikývne.
Rukami sa opriem do otvoreného okna sledujúc dvere od nákupného centra.

Kde je tak dlho?