Nepriestrelný

35

Axel nebol na obede. Na večeri som bola ja a kuchárky a potom som ho stretla už len v mojich myšlienkach, ktoré ma nepočúvali.
Vyhýbal sa mi zámerne? Asi určite áno.
Vadilo mi to? Rozhodne.
Prežijem to? Asi áno.

Skončila som na gauči v obývačke. V televízore mi išli Šmolkovia no aj cez to som absolutne nedávala pozor.
Sem tam som sa pozrela na záhradné dvere, cez ktoré som videla osvetlenú záhradu, skontrolovala som telefón, zatvorila oči a opäť dookola.
Bola som mimo.
Totálne.

Bože ako mi jeden chlap mohol takto pomotať myšlienky?

Oprela som sa o operadlo gauča a zatvorila oči od únavy.
Keď som otvorila oči, pohľadom som zakotvila na presklených dverách do záhrady.
Žalúdok sa mi stiahol a ja som rozklepane chytila telefón do rúk. S pohľadom na dverách som vytočila prvé číslo a neprestajne som sledovala dvere.

„Noemi." Axel sa mi ozval okamžite. Pohotovo a celkom pri zmysloch na to, že bola polnoc.

„J-je tu nejaký chlap." Habkala som. V očiach som mala slzy a začínalo mi byť celkom pekne zle.
Panebože dostanem panický záchvat a odpadnem skôr ako ma zabije?

„Čo? O čom to hovoríš? V dome? Idem do auta." Usmiala som sa nad tým, že panikári ešte viac ako ja no okamžite sa mi tvár skrútila do nepríjemnej grimasy.

„Za dverami. Pozerá sa na mňa. Celý v čiernom, kapucňa, nevidím mu do tváre. Stojí na záhrade, len sa pozerá." Hlas sa mi láme. Neviem čo mám robiť a prvý krát v živote som rada za tie sprosté dvere bez kľučky.

Telefón v ruke sa mi trasie dosť na to, aby ma to iritovalo no povedať môjmu telu aby sa upokojilo,  by bolo celkom hlúpe v takejto situácii.

„Doriti. Je niekto pri tebe?" Počujem trúbenie a automaticky si začínam myslieť len to, aby sa mu nič nestalo.
„Nie. Otec mi dal zbraň, je v izbe. Zabije ma?" Šepkám. Pohľadom kontrolujem muža, ktorý stojí nehybne ako socha.
Čo mám robiť dopekla?

„Nie." Axel znie nahnevane. Takmer by som povedala, že až zúri a ja len dúfam, že mu táto nálada ostane dokým nepríde.

Ale aspoň so mnou konečne rozpráva nie?

„Potrebujem aby si sa postavila, choď ku dverám a na stene stlač čierne tlačidlo. Zamkne to dvere." Nechápavo sa zamračím a automaticky pokrútim záporne hlavou.

„Zbláznil si sa? Nevie si ich otvoriť. Ani sa nepohnem." Axel zavrčí a ja sa zamračím ešte viac.
Prečo si svoj hnev vybíja na mne?
Doriti mňa tu ide niekto zabiť a jeho posledné slová ku mne budú v hneve?

„Noemi, ak sa muž doteraz nepohol, znamená to, že je to len rozptýlenie a cez hlavné dvere niekto vojde dnu bez toho, aby si si to všimla. Postav sa a stlač to tlačidlo doriti." Dopekla.

Nehrozí. Nech mi povie čokoľvek, rozhodne sa nepostavím. Kristepane veď čo ak vytiahne zbraň a prestrelí sklo? Alebo ja neviem?

„Ak tu zomriem-"
„Noemi ak urobíš o čo ťa žiadam-"
„Prečo si odišiel?" Skočím mu do reči. Na chvíľu ostáva ticho, a ja celkom začínam ignorovať muža vo dverách.

„Bola to firemná akcia Noemi. Tvoj otec mi povedal, že chceš byť sama." Pretáčam očami.
„Včera v noci." Ticho.
Povzdychnem si a ostávam ticho tiež.

„Chcem aby si si zatvorila oči." Čo?
„Žartuješ nie? Nebudem si zatvárať oči, keď je tu on." Zavrčím podráždene a zamračím sa na muža vo dverách.

„Ja viem, ale už som tu. Takže prosím, zatvor si oči." Vydýchnem nadbytočný vzduch, zatvorím oči a nadýchnem sa.

„Mám." Šepnem.
Nič len ticho.
Oči nechávam zatvorené aj cez obrovský strach v mojom tele.

„Môžeš." Pomaly otvorím oči. Dvere sú prázdne. Nevidím muža no ani Axela.
Postavím sa, prejdem ku dverám a pozriem sa na všetky strany.
„Kde si?" Obzriem sa za seba no jediné čo vidím, je svetlo v chodbe.

„Dom je čistý. Choď si ľahnúť, zamkni sa a prosím ťa, nabudúce maj pri sebe zbraň." Pretáčam očami.

„Neodpovedal si mi."

„Zatvor si oči." Ozve sa do telefónu, na čo okamžite zatváram oči.
Baví ho to?
„A mám si aj niečo želať?" Zažartujem, na čo sa ozve Axelov smiech.
Páči sa mi, že aj keď sa stane niečo totálne zvratové, potom je tu Axel, ktorý mi spríjemňuje deň.

Zrazu mi do nosa udrie jeho vôňa a akonáhle otvorím oči, uvidím ho kľačať oproti mne ako ma potichu sleduje.
„Ahoj." Zašepkám, na čo sa na mňa usmeje.

„Hnevám sa na teba vieš?" Vzápätí sa okamžite zamračím na čo sa na mňa zmätene pozrie a ja si založím ruky na prsia.
„Odišiel si preč? Chápeš ako som sa cítila? Nechal si ma tam len tak." Flustrovane prehodím rukami.
Na jeho tvári sa javí smútok, jeho oči svietia sklamaním a jeho ruka jemne chytí tú moju.

„Mrzí ma to. Prepáč. Viem, že to nebolo správne ale. My dvaja to-"

„Dobre, ak so mnou nechceš byť, povedz mi to, ale nedávaj mi takéto nejasné náznaky." Axel sa zamračí, záporne pokrúti hlavou a preto ostávam ticho.

„Chcem ale bolo by to zložité." Zašepká a ja sa na neho šokovane pozriem.
Zložité? Akože v čom?

„Doriti Axel prečo mi to robíš?" Axel sa na chvíľu pozrie na záhradu a ostáva ticho.
Super.
Ďakujem za pokec.

„Mal by si sa vrátiť." Zašepkám. Axel mierne prikývne no ostáva ticho.
„Idem do izby." Poviem po chvíľu vediac, že očividne mi vypršalo predplatné a Axel sa vrátil k svojmu základnému balíku, ktorý nerozpráva.

Spolu vojdeme do mojej izby, Axel zatvorí dvere a ja si okamžite ľahnem do postele sledujúc ho ako tam len stojí.

„Pôjdem naspäť. Tvoj otec čaká na môj telefonát, napísal som mu, že je to vybavené-"

„Zabil si ho?" Šepnem.
Axel rýchlou chôdzou prejde ku mne. Sadne si na posteľ, prikryje ma perinou a zapozerá sa mi do očí pri čom už viem odpovedať.
Nikto vám nepovie zlú správu narovinu.

„Ohrozoval ťa." Prikývnem. Asi nie som prekvapená, že je odpoveď pozitívna.
Možno ma to desí, no možno to je niečo, čo som čakala.
Musím sa porozprávať s otcom. Po tomto už áno.

„Prečo tu bol?" Náhodou si vybral tento dom? Odrezaný od mesta?
Axel si povzdychne a pohladí ma po líci.

„Nevieme, zatiaľ to nevieme. Máš čas ešte na jednu otázku." Zasmejem sa a neveriacky sa na neho pozriem.
Chabo myknem plecami, že neviem, no potom na osvieti.

„Och. Sam, Sam ťa chce. Povedala som jej, že nemáme medzi sebou nič." A vyzerala šťastná. Nevyzerala ako mrcha a rozhodne mi bude ľúto ak budú spolu ale. Možno takúto ženu chce Axel.

„Ja sa s ňou porozprávam." Ubezpečí ma a ja s malým úsmevom prikývnem.
Držím palce.

„Chceš ju?"
Napokon nechám moje myšlienky zobrať nadvládu nad mojim jazykom.
Predsa len, čo už môže byť horšie?

„Chcem teba." Zašepká a ja ostávam prvý krát ticho.

Pretože viem, že je tam to ale, ktoré mu nedovolí so mnou očividne byť.