Nepriestrelný

36

Ráno sa zobúdzam na hluk.
Neidentifikovateľné hlasy, ktoré sú ale celkom dosť hlasné a zabraňujú mi v sladkom spánku.
Niekto sa tu háda?

Pomaličky sa posadím, pretriem si tvár a rýchlo sa prezlečiem, prejdem do kúpeľne, kde sa dám trošku do života a následne sa vyberiem preč z izby.
Aj tak už by som späť nezaspala. 

Je presne desať hodín ráno.
To znamená, že som zmeškala raňajky. Celkom normálne pri mne, keďže si rada pospím no v moje bruško si dovolí nesúhlasiť, pretože som dosť hladná.
Už zo schodov počujem hlasy.
Mierne sa zamračím a vojdem do kuchyne, ktorá je prázdna.
Zvláštne, keďže väčšinou tu už sú úžasné a milé tety, ktoré vždy nachystajú najlepší obed.

„Ahoj, nie som si istý, či tu chceš byť." Ozve sa spoza mňa.
Preľaknuto sa obzriem za seba.
Otec.

„Nevadí, asi sa pôjdem prebehnúť. Včera mi to pomohlo a-"
„Nemôžeš ísť sama." Povzdychne si môj otec, na čo okamžite prikývnem.
Tentokrát to naozaj chápem.
Po včerajšku tomu rozumiem.

„Tak pôjdem s Ax-"
„Samantha." Zakričí môj otec meno, ktoré celkom slušne počuť nechcem.
Doriti.
„Včera mi povedala, že ste si sadli, takže dúfam, že som vybral dobre. Axela potrebujem doma." Och.
Hlasno si povzdychnem a pohľadom skočím do kuchyne.
Axel sedí za vrchom stola, mne chrbtom.

„Jasné, bude to rýchlovka." Pohľadom sa spojím so Sam, ktorá ku mne kráča s veľkým úsmevom.
„Ahoj." Venuje mi široký úsmev, na čo sa aspoň trošku donútim usmiať.
„Ahoj." Hlesnem.
„Choď sa prezliecť. Za 5 minút odchádzate. Niečo športové." Prehovorí na ňu tvrdo otec a odchádza preč.

Všímam si, že ku nej nemá rovnaký prístup ako ku chlapcom. Pri nich mi príde uvoľnený. Aj keď rieši niečo vážne, je taký, pokojný.
Ale dobre. Ak skončí s Axelom nech je na ňu prísny.
Pomaly prejdem pred dom vediac, že ak by som ja dostala 5 minút na prezlečenie, rozhodne by to 5 minút nebolo.
Nehrozí.

Zapnem si zatiaľ telefón, sledujúc najmä to, či mi nenapísala mama.
Okamžite ju vytočím.
Nezodvihne mi.
Viem, že nie.
No aspoň sa jej pripomeniem, že stále existujem.

„Môžeme?" Šokovane sa pozriem na dievča vo dverách a prikývnem. Presne päť minút.
Zapnem si pesničky, dám si slúchadlá a pomaly sa rozbehnem jedinou cestou, ktorú tu poznám naspamäť.

„Rozmýšľala som." Akonáhle započujem jej hlas, rýchlo si znížim hlasitosť pesničky a pozriem na ňu.

„Chcela by som Axela pozvať večer von. Má voľno a tak ma napadlo, že by som ho pozvala na drink." Dych sa mi zasekne. Nohy sa mi prepletú a ja sa potknem na vlastných nohách.
Sam ma pohotovo chytí za predlaktie aj keď nepadám.

„Jasné, to znie ako skvelý nápad." Myknem plecami.
Dobre.
Čo jej mám povedať? Drž sa od neho ďalej inak ťa udusím v spánku?

„Ako sa cítiš po včerajšku?" Jej hlas sa zmení. Zrazu nie je taký pohodový, no neriešim to.
Očividne berie svoju prácu rovnako seriózne, ako všetci.

„Neviem, asi fajn. Axel mi pomohol takže." Odmlčím sa. Kútikom oka si všimnem jej úškrn.
Slabo sa zamračím a pridám v behu.

„Áno, Axel bol vždy veľmi dobrým chlapcom." Povie zasnene a ja pomaly prestanem bežať. Zastanem na mieste, skontrolujem telefón a snažím sa upokojiť svoje emócie.

„Ako to myslíš, že vždy?" Pozdvihnem na ňu zrak a rozbehnem sa smerom domov.
Nemám náladu bežať s ňou po mojom boku.
Môže byť milá a zlatá, no počúvať ju ako sa rozplýva nad Axelom, je celkom divné.

Aj keď to robím aj ja ale to je o inom.

„Och, nehovoril ti to? Ja a Axel sme kedysi pracovali spolu. A to nie je všetko, už vtedy sme spolu chodili. Bol to najkrajší vzťah. A som veľmi rada, že som ho stretla zase." Šokovane zakopnem o vlastnú nohu a Sam ma opäť surovo chytí za ruku, zachraňujúc ma ale pred pádom.

„Tak to je fajn." Naozaj fajn pretože komu doriti zadrbalo že mi tento fakt nepovedal?
Chodili spolu?
To preto je to pre Axela zložité?

Obe vojdeme spolu do domu, kde oproti nám kráča Axel.
Komické, fakt komické.

„Ahoj, hľadal som-"
„Axel! Mohli by sme sa porozprávať?" Pozriem sa na Sam, ktorá prehovorí prvá. Axel sa na mňa nechápavo zamračí a ja len myknem plecami. Nech sa len pekne porozprávajú.
Však s ňou to očividne zložité nemal.

Rýchlo odídem do kuchyne, kde už stoja dve ženy a v zhone pripravujú jedlo.
„Priscilla, môžem vám s niečím pomôcť?" Oslovím jednu z nich vediac, že aspoň ona mi bude rozumieť.
„Och zlatko moje, prišla si akurát v správny čas, pretože sme všetko dali do rúry a ideme si oddýchnuť." Žena mi venuje široký úsmev, na čo si slabo povzdychnem.

Konečne som sa tešila, že urobím niečo dobré a prospešné, a nakoniec nič z toho.

„Ach jaj, dobre, ale na budúce so mnou počítajte." Venujem jej úsmev a pomaly začnem kráčať do mojej izby.
Aj tak sa potrebujem osprchovať a byť sama mi asi prospeje.

Doriti je to zložité?

V hale už Axel ani Sam nie je, a tak súdim, že už všetko vyriešili.
Rýchlo vybehnem schody do svojej izby, kde si vyložím veci, zoberiem zo skrine biele šaty a prejdem ku posteli, na ktorú ich položím.
Už už sa idem vyzliecť, keď sa moje dvere rýchlo otvoria, dnu prekĺzne Axel a rýchlo ich zatvorí.

„Prečo sa tu plížiš?" Zasmejem sa na čo on len mávne rukou a prejde ku mne. Nakazila som ho mojim mávaním rukou?
„Sam-"
„Je tvoja ex." Skočím mu do reči. Jemne sa zamračí, prikývne a ja prikývnem tiež.
Nehnevám sa na neho, bola to minulosť, no tak trošku mi to vadí.
Dobre, žiarlim a hrozne.

„Povedal som jej, že sme spolu."
Nechápavo sa zamračím na Axela. Čo jej povedal?

„Sme spolu?" Teatrálne ukážem prstom najskôr na neho a potom na mňa, či naozaj tie slová vyslovil správne.

„Chcem ti dokázať, že s tebou naozaj chcem byť ale chcem aby si vedela, že to bude naozaj ťažké a to hlavne preto-"

Hlasné klopanie na dvere nás klasicky vyruší a ja sa na ne len pozriem sledujúc Axela, ako ich ide otvoriť.
Akonáhle ale za nimi uvidíme môjho otca, začnem sa smiať.

„Axel?" Prehovorí nechápavo.
Môj smiech stále napĺňa izbu a sledujem vystrašený pohľad môjho otca.
„Prečo si tu? Stalo sa niečo?" Rýchlo prejdem ku Axelovi a pozriem sa na môjho otca so širokým úsmevom na tvári.

„Oci, toto je môj frajer." Teatrálne ukážem rukami na Axela ktorému sa okamžite nahrnie červeň do líc.
Povedať tie slová so mnou nerobí to, čo by som chcela pretože.
Nemal mi doniesť kvety, vybozkávať ma a čojaviem čo?

Otec sa jemne usmeje a následne prudko chytí Axela za ruku a obaja sa bratsky pobúchajú po chrbte.

„Môj syn, bolo už niečo?" Prehovorí môj otec šťastne a ja sa na neho zhrozene pozriem.
To nemyslí vážne, že to ide preberať.

„Bude čoskoro." Zasmeje sa šťastne Axel, na čo ho silno buchnem po pleci a   vystrčím ich cez dvere na chodbu.
„Nič nebude." Zakričím za zatvorenými dverami smerujúc do kúpeľne.

Stále som ale nedostala odpoveď na to, prečo by to malo byť zložité.