Nepriestrelný

22

„Kam ideme najskôr?" Opýtam sa Axela, zatiaľ čo pri ňom šťastne poskakujem v obchodnom centre ako nejaký poník.

Musíme vyzerať naozaj komicky, keďže Axel má na sebe čierny oblek a za nami, síce pekne ďaleko, no kráčajú dvaja ďalší muži v obleku a ja mám na sebe čierne šortky, čiernu športovú podprsenku a rozopnuú bielu košeľu.

Síce som doma bola zvyknutá na tepláky a mikinu, počasie môjho nového domova ma nútilo sa obliekať menej teplo a rozhodne mi to vyhovovalo.

„To je na tebe." Prehovorí Axel po chvíli a naše pohľady sa na letmú sekundu spoja.
Prestanem hopkať a začnem sa viac obzerať.

„Dobre." Myknem plecami a zabočím do prvého obchodu okolo ktorého prechádzame. Pri tomto strmom pohybe do mňa skoro Axel vrazí, no tak ako vždy, si aj tentokrát dáva veľký pozor na akýkoľvek kontakt.

Pomalým krokom začnem prechádzať pomedzi stojany s oblečením. Zastanem pri bielych šatách, ktoré sú na figuríne. Majú na sebe potlač červených kvetov, kde tu sú potlačené zlaté trblietavé pásiky.
Sú pod kolená, voľné, s véčkovým výstrihom a sice to nieje môj klasický štýl, páčia sa mi.

„Fíha. Myslíš, že by sa mi hodili?" Opýtam sa Axela, ktorý stojí pri mne a sleduje skôr obchod, ako mňa alebo šaty.
Čo je trošku divné no pri ňom normálne.

„Áno." Odpovie mi jednoducho a ja pretáčam očami. Nevadí. Aj jednoduché áno, mi bude musieť stačiť.

Prejdem k vysokým železným vešiakom a zoberiem si moju veľkosť, kráčajúc tak sebavedome ku kabínke.

Netrvá mi dlho a šaty mám na sebe. Síce to nebýval môj štýl, v týchto sa cítim až príliš dobre.
V zrkadle sa otočím okolo svojej osi a pohľadom zavadím o lístok na nich.

Keď ale uvidím rozhodne nie malú sumu, zmeraviem v pohybe a okamžite si uvedomím to, že so mnou domov nepôjdu.

Panebože. To som v akom obchode? Nemajú tu radšej sekáče? 
Dobre, raz som minula za šaty dvadsať dolárov, no to bolo prvý a posledný krát. A tieto majú o dosť núl viac.
Došľaka.

Čo najviac opatrne si ich vyzlečiem a pekne uložím späť na vešiak.
Dobre.
Očividne som skončila s nákupmi. Minimálne v takomto obchode.
Kto dá za kus oblečenia toľko?

Pomaly vyjdem z kabínky a okamžite sa stretnem s Axelom, ktorý ma skúma zvedavým pohľadom.

„Nemôžem si ich kúpiť, sú drahé." Šepnem a pomaly kráčam naspäť k vešiakom.
Viem, že otec dal Axelovi jeho kreditku no i cez to je toto obrovská suma.

Akonáhle ich zakvačím na vešiak, Axel si prstami uchopí visačku a pohľadom prejde po čísle.
Čakám na jeho reakciu a na to, že ma vysmeje, že som si to vôbec skúšala.

„Myslel som si, že si povedala, že sú drahé." Povzdychne si a bez zaváhania ich berie a kráča ku pokladni.

„Sú." Dobehnem ho no nezastavujem ho. Bude to jeho problém nie?
Ale nemôže minúť toľko peňazí.
Dopekla.

„Otec by sa hneval." Zašepkám keďže sa ku nám blíži predavačka no Axel len záporne pokrúti hlavou.

„Si krajšia keď si ticho." Žmurkne na mňa a šaty položí na pult, úplne ignorujúc môj zjavný hnev.