Nepriestrelný

1

Prológ

Detstvo strávené s oboma rodičmi v idilickom vzťahu. Všetko podložené na zlatej podtácke a nič netušiace dieťa, ktoré ani len nemalo potuchy o tom, aké sú vlastne pravé tváre jej rodičov. Dokonalá harmónia ktorú ale udržiavala len a len nevedomosť.

Doposiaľ neviem, čo bolo to hrôzostrašné zistenie, ktoré z mojej mami spravilo rozvedenú alkoholičku, no rozhodla som sa, že je možno lepšie to nevedieť. Nevedomosť je niekedy cennejšia. Pretože aj keď sa vedomosť a znalosť považuje za fakt múdrosti, čím menej vieme, tým ľahší život máme...

•••

„Zase si tu?" Zamračila som sa smerom k maminmu priateľovi a ohrnula nad ním nepríjemne nos.
Ako niekto taký falošný môže ráno vstať s dobrým pocitom? Snažím sa nebyť k ľuďom zlá, obzvlášť ku niekomu koho nepoznám. No pán všetko viem všetko zvládnem je ukážkový typ človeka, ktorého by som najradšej zastrelila, nakúskovala na porcie, potom ho hodila do drvičky a následne spláchla do záchoda.

„Mohol by som sa opýtať to isté." Odvrkne mi naspäť nad čím len pretočím očami a opriem sa o rám dverí nehanebne ho sledujúc.
Mohol by som sa opýtať to isté? Mám sa dať dokopy s jeho otcom alebo čo?
Kým tu nebol, bol tu pokoj.
Povedala som mame, aby sa s ním nedala naspäť dokopy. Očividne ale moje slovo už nemalo váhu. Nie ak sa jednalo o jej miláčika. 

Keď sa rozišli, mama bola opäť taká dobrá, ako inokedy. Síce sme mali svoje dni, bolo to lepšie ako keď tu bola táto pijavica. Avšak v jej veku som jej nemohla nič povedať. Najskôr som s tým bola v pohode, predsa len som nemohla súdiť ich vzťah kvôli veku no na konci sa mi predsa len potvrdilo to, že jemu išlo len o peniaze. Ktoré síce neboli ani jej ale môjho otca. No očividne to ani jednému z nich nevadilo. 

„Mohol by si moju mamu volať tiež mama, vieš o tom však?" Pripomeniem mu čakajúc jeho reakciu. Chcem ho odohnať, chcem sa ho zbaviť a chcem ukázať mojej mame, že má naviac. Skúšam to stále no zatiaľ sa mi potvrdilo jedine tak to, že sa to nedá. Možno je odo mňa nefér, že sa jej starám do vzťahu no chcem jej len dobre. To ale ona nepochopí. 

Ona je zaslepená falošnou láskou a on peniazmi.

Chlapec, alebo muž ak ho tak môžem nazvať má 20. Toľko čo ja. A ťahá sa so 47 ročnou ženou. Dobre, láska je láska a ja tolerujem akékoľvek druhy lások no on ani len nevie kedy má narodeniny, alebo aká je jej obľúbená aktivita, a už nie to to, kde pracuje. Fakt nie. Jeho jediná starosť je to, či mu moja mama zaplatí hento a tamto. 

Po rozvode s mojim otcom to s ňou išlo dolu kopcom. Ale takým skôr strmým, skoro až 90 stupňovým, ani nepadala, ona sa proste len ocitla na dne. Ale na takom, kde ju zaujímal len alkohol a muži. Vykašlala sa na prácu, na mňa, na svoje kamarátky a na akékoľvek koníčky. Jednoducho sa z nej stala troska. A bohužiaľ som ju tak videla už od mojich pätnástich... 

Na rozdiel od nej som  bola s otcom v kontakte vždy. Písal mi o tom, ako cestuje po svete, posielal mi pohľadnice, darčeky, peniaze a čokoľvek o čom vedel, že mi spríjemní deň. Vedel o mame, vždy som mu písala všetko a prosila ho, aby sa po mňa vrátil. Mama bola kedysi tá, ku ktorej som išla keď som niečo potrebovala, a nakoniec sa stala tou, ktorú som nechcela ani vidieť. 

Samozrejme akonáhle si našla svojho priateľa, zablokovala mi akýkoľvek kontakt s otcom. Vymazala mi všetky údaje z telefónu o ňom, fotky, správy, akékoľvek aplikácie kde by som ho vedela kontaktovať a dokonca nesmel chýbať ani bankový účet, kde zablokovala od neho akékoľvek transakcie. A aj keď som sa ho snažila nájsť podľa mena, nedokázala som to a tam sa skončil môj kontakt s ním. 

A síce som plánovala moje úžasné odsťahovanie sa a osamostatnenie, nemala som kam ísť. Mame sa podarilo mi vybieliť účet kde som mala peniaze od otca a žiadne iné úspory som nemala. A tak som len počítala dni, kedy príde môj otec. Pretože posledné slová boli tie, že si po mňa príde. A síce mi mama dookola opakovala aká som naivná a hlúpa, ja som mu verila. Už dlhý čas som mala v skrinke odloženú cestovnú tašku, v ktorej som mala zbalené veci a čakala na jeho telefonát alebo čokoľvek.

Keďže som si ako inteligentná osoba v mojich 15-tich rokoch života nezapísala jeho telefónne číslo, spoliehala som sa len na to, že sa vráti. Dúfala som to, pretože aj keď som mala mamu stále rada, vedela som, že pre dobro nás oboch som s ňou viac byť nemohla...

„Prečo tu po sebe vrčíte?" Ozve sa spoza mňa mamin nahnevaný hlas, pretáčam očami a odchádzam vediac, že to nemá zmysel, pri čom sa ešte otočím na mamu, ktorá stojí v chodbe, a keďže dolné poschodie nemáme prepojené stenami, mám na ňu dokonalý výhľad. 

„To si vybav s tvojim synčekom, mamina." Usmejem sa na ňu a odchádzam do izby. 

Nechcem byť na ňu hnusná no po toľkých rokoch som to vzdala. Už dávno som sa naučila to, že rodina je len pomenovanie. Každý si pod tým pojmom predstaví vybudované city lásky a ľudí, čo tu pre vás vždy budú aj cez všetko zlé. Nehovorím, že to tak nie je, no nie vždy.
Mama môže byť moja rodina no nemám ku nej také city ako by som mala mať. 

Mama nie je zlá, nebola. Zmenila sa. Ak by si ale priznala, že jej ocko chýba, že urobila chybu, a že ho ľúbi, bolo by to všetko jednoduchšie...

Holaaa prvý apríl a ďalší príbeh ktorý spájam s týmto počasím. Pochmúrna nálada a krátky úvod do deja...