Nepriestrelný

34

Ráno som sa zobudila totálne bez nálady.
Posadila som sa, oprela o rám postele a bez ducho sledovala zatvorené dvere.
Nešla som za ním a nemám v pláne ani len ísť.
Povedala som mu, že ak tu nechce byť...
Nechcel byť so mnou? Takže naozaj išiel ku mne len preto, pretože som mu to prikázala?

V kúpeľni som sa rýchlo dala dokopy a obliekla som si legíny, tričko a na to mikinu, ktorú som si zapla. Vlasy som si dala do drdolu, zobrala som si slúchadlá a zbehla dolu po schodoch, kde som videla otca ako sa rozprával s blondínkou.

Bol mi otočený chrbtom a tak som potichu kráčala poza neho. Viem veľmi dobre, koho by poslal so mnou.
A jeho dnes naozaj vidieť nepotrebujem.

Dievča sa na mňa pozrelo a ja som jej venovala prosebný pohľad, pri čom som ukázala prstom, že má byť ticho.
A akonáhle presmerovala svoj pohľad na môjho otca, vydýchla som si.
Možno nebude taká hrozná.

Rýchlo som odišla z domu, a akonáhle som si zistila, že nikto nieje nikde, odišla som aj z pozemku.
Do uší som si nasadila slúchadlá, pustila si pesničku a rozbehla sa po rovnej asfaltovej ceste.

Snažila som sa sústrediť na vlastné dychanie, no akonáhle som si spomenula na včerajšok, nohy sa mi plietli, prestávala som dýchať a mala kúsok od toho, aby som nespadla.

Telefón vo vrecku mojej mikiny začal vibrovať a keď som si všimla Axelove číslo, okamžite som ho zrušila. Vypla som si zvonenie a bežala ďalej.

Prečo odišiel?
To fakt ma bozkával len preto, pretože som mu to prikázala?

Až keď som si začínala všímať vysoké budovy a ďalšiu cestu, som spomalila a pozrela sa na telefón. Do mesta naozaj nechcem ísť, keď vyzerám takto.
Dvadsať sedem zmeškaných hovorov od Axela.
Jedna správa od otca.

Okamžite som mu zavolala vediac, že sa strachuje.
„Doriti Noemi. Vieš ako som sa bál? Kde si išla? Samantha mi povedala, že ťa videla sa vykrádať z domu. Prečo si mi nepovedala, že niekam ideš?" Och. Takže Samantha.

„Prepáč. Potrebovala som byť sama. Som v pohode, bola som sa prebehnúť, o polhodinu som doma, dobre?"

„Pošlem pre teba Axela?" Ozval sa už jeho pokojný hlas. Okamžite som sa vystrela a pokrútila záporne hlavou, aj keď ma nemohol vidieť.

„Nie. Oci, nie som malá." Z druhej strany telefónu sa ozvalo len hlasné povzdychnutie a tak som to brala ako súhlas.

„Nič sa mi nestane, sľubujem." A s týmito slovami som ho zrušila.
Rozbehla som sa naspäť domov a pustila si pesničku, ktorá mi hrala od začiatku môjho behu.

Mám sa s ním vôbec porozprávať? Stojí mi to za to?
Došľaka.
Celý ten čas so mnou bol len preto, pretože som to chcela od neho ja.

Akonáhle som sa dostala pred bránu, môj pohľad zakotvil na Axelovi.
Stál pred autom, bol mi otočený chrbtom a fajčil.

Pomaly som prešla okolo neho dúfajúc, že mu ostane jeho prístup zo začiatkov a nebude mať potrebu sa so mnou rozprávať.

„Noemi, môžeme sa porozprávať?" Jeho hlas mi v ušiach rezonoval výraznejšie ako pesnička.
Rýchlo som vošla do domu a zatvorila za mnou dvere.

Na rozprávanie budeme mať času dosť, no teraz rozhodne nie je dobrá príležitosť.
„Čaká ťa v pracovni." Z kuchyne vyjde Samantha a ja sa na ňu skepticky pozriem.
„Prepáč, nechcela som to povedať no, ak by sa ti niečo stalo, neodpustila by som si to." Venovala mi jemný úsmev, ktorý som jej oplatila.
S ňou asi chce byť, keďže odo mňa utiekol hneď ako mohol.

„Jasné, nič sa nedeje." Usmejem sa a prejdem okolo nej, skôr než ale stihnem vykročiť na schody, ozve sa:
„Ešte, och príde mi to trápne ale. Máš niečo s Axelom?" Zamrznem v pohybe a usmejem sa. Pomaly sa na ňu otočím a pokrútim záporne hlavou.
„Nie, rozhodne nie." Jej tvár po mojich slovách pretne široký úsmev a moje srdce v tom momente puká na milión kúskov.

„Dobre, tak si ma potešila. Chápeš, Axel je hrozne pekný a ja by som ti ho naozaj nechcela prebrať, ale ak je teda voľný tak bože! Hneď idem za ním, ďakujem." A na potvrdenie svojich slov sa naozaj rozbehne ku dverám.

Och.
Nemôžem sa na ňu hnevať.
Ja som jej povedala, že medzi nami nie je nič.
Jediný na koho sa môžem hnevať je Axel. Pretože byť mohlo.
Dopekla.

Pomalým krokom vojdem do otcovej kancelárie. Sedí za stolom a niečo zbesilo ťuká do počítača.
„Takto z rána pracuješ?" Okamžite sa ozvem.
Len na malú chvíľu sa na mňa pozrie a jemne sa usmeje.
„Hrám solitér." Zasmejem sa a posadím oproti neho. Natiahnem si ruky a zapozerám sa na neho.
Celú svoju pozornosť venuje počítaču.
Zlatý.

„Dnes máme firemný večierok. Ja a chlapci. Samantha ide dnes na skúšku na vinicu. Chceš ísť s ňou alebo sa pridáš ku nám?" Mierne sa zamračím nevediac, čo si mám vybrať.

Ak by som išla so Sam, pravdepodobne by som počúvala celý čas o Axelovi. A ak pôjdem s nimi, budem ho celý večer mať na očiach a budem sa nudiť.

„Je možnosť, že ostanem doma?" Otec sa zamračí a presunie svoju pozornosť na mňa.
„Poviem niekomu z chlapcov aby ostali s-"
„Nie oci, nechcem vám kaziť zábavu, nič sa mi nestane." Otec sa na chvíľu zatvári, že rozmýšľa no potom prikývne.

Zo šuflíku vytiahne zbraň a položí ju na stôl.
„Len pre prípad."
Šokovane ostanem sledovať čiernu pištoľ s tlmičom.
„Oci?" Nechápavo sa pre ňu natiahnem a ešte nechápavejšie sa pozriem na neho.

„Ešte si pamätáš lekcie strieľania? Bola si malá, no trénoval som to s tebou dlho." Chabo prikývnem stále sledujúc zbraň.

To ma tu nechá so zbraňou?
Len tak mi dá zbraň?
Doriti.
Pri Axelovi som úplne zabudla na to, že otcov život ma zaujímal.