Nepriestrelný

4

„Kľudne si pospi, keď tam budeme zobudím ťa." Záporne pokrútim hlavou a otočím sa v sedačke na otca. Sledujem jeho jemné šedivé strnisko, jeho takmer až biele vlasy s lesklým nádychom striebornej perlete a hlavne jeho jemný, takmer až nebadateľný úsmev. 

„Chcem počuť o tebe, o tom čo je v Taliansku, čo budeme robiť a tak. Chcem počuť naozaj všetko." Vychrlím na neho v návale radosti.
Pretože ma nijako netrápi, že idem do Talianska ak viem, že som s otcom. Koniec koncov mi je to jedno. Všade lepšie ako pri mame. A jednoducho to, že som s otcom ma dostáva do oblakov.

Mama. Mama. Mama.
Zavolám jej, napíšem jej a určite sa o ňu budem zaujímať. No po tom všetkom si zaslúžim byť sebecká a chcieť šťastie aj pre seba.

„Všetko zistíš, keď tam budeme. Bude sa ti to páčiť. Máme vinicu, dlhé sady ktoré nás oddeľujú od nepríjemných ľudí. Máme veľkú knižnicu ktorú si zamiluješ rovnako veľmi ako záhradu s ružami. Jedlo na želanie a môžeš ísť do obchodov kedy len chceš." Hovorí zasnene, zatiaľ čo sledujem ako sa jeho úsmev rozširuje. 

„Mamine ruže?" Zašepkám, keďže cez to všetko čo povedal bolo práve toto to, čo si získalo moju pozornosť.
Mamine ruže je termín pre spomienky na Taliansko, keď jej otec od kedy ju stretol, zanechával ruže hocikde len, aby sa jej pripomínal. Otec bol v ich vzťahu ten romantickejší a mama to ako som zistila, neocenila. Na rozdiel odo mňa, ja som bola romantická duša ako nikto iný. 
Bohužiaľ v tejto dobe bola romantika už zanedbaná.

„Mamine ruže." Zašepkal naspäť a mne ho prišlo vtedy ľúto. Nezaslúžil si mamu. Možno to bolo ako detská láska pekné, a obaja si mysleli, že im to vydrží no na koniec prišli na to, že si obaja predstavovali v ich hlavách toho druhého dokonalého. A nakoniec sa zamilovali do predstavy akú mali v hlave. Pretože koniec koncov sa nemilovali. Nie po toľkých rokoch. 

„Bude sa ti tam páčiť." Uistí ma a ja odhodlane prikývnem. Ani o tom nepochybujem. Jasné, že sa mi tam bude páčiť. Neexistuje iná možnosť. Konečne budem žiť taký život, aký chcem. Nebudem musieť sledovať to, ako sa mama chcene ničí život a taktiež aj mne. 

Toto je nový začiatok, po ktorom som túžila.

„Máš chlapca?" Nechápavo sa zamračím sledujúc s akou vážnosťou to povedal a zasmejem sa krútiac záporne hlavou. „Vôbec. Absolútne nič také nehrozí." Uistím ho vediac, že som si nikoho nemohla nájsť hlavne kvôli mojej matke no taktiež aj kvôli mojej komplikovanej povahe. 

„Nevadí, v Taliansku ti s chlapcami niekoho nájdeme." Povie, žmurkne na šoféra a ja sa zamračím. „To si myslím, že nebude potrebné." Obránim sa okamžite nevediac, či je môj otec toho schopný no myslím si, že je lepšie to nezisťovať.

„Možno sa ti zapáči niekto aj z chlapcov. Síce nemám rád vzťahy na pracovisku a už vôbec nie, keď má niekto z mojich chlapcov vzťah, keďže si myslím, že ich to rozptyľuje, aspoň by som ti vedel vybrať takého, o ktorom viem všetko." Povie pyšne nad čím ja len mávne rukou.

„Tvoji chlapci sú bodyguardi áno?" Ujasním si vediac, že by bolo rozhodne zlé, ak by môj frajer robil pre môjho otca.
Otec prikývne a ja sa zamračím.

„Nie, rozhodne nie, nepotrebujem vzťah." Zakrútim záporne hlavou a sledujem ako sa skleslo zatvári. Kiežby bola aj mama takáto. „Nie si najmladšia a ja by som chcel vnuka vieš? Navyše už ti tykajú biologické hodiny." Prehovorí so širokým úsmevom nad čím ho len šokovane sledujem. 

Pozriem sa na zámok dverí nevediac, či je bezpečné vystúpiť. 

„Oco." Poviem otrávene a sledujem ako pretočí očami a mávne rukou. „Aké oco? Chcem pre teba len to najlepšie. Nie si hádam tá... nie si hádam na dievky však? Samozrejme by som ťa podporoval aj tak ale-"

„Nie oci, som rozhodne na chlapcov."