Nepriestrelný

19

„Kde ste boli?" Pozriem sa na otca keď za sebou s Axelom zatvorím dvere a venujem mu letmý úsmev.
Stále tak trošku nemôžem uveriť tomu, že je toto môj nový domov.
Že som s otcom a že je všetko úplne naruby.
No i cez to mi to všetko vyhovuje omnoho viac.

„Axel mi bol ukázať psov." Poviem a očkom sa pozriem na môjho parťáka, ktorý vyrovnane stojí s pohľadom na mojom otcovi.
Žiadny výraz tváre a jediné čo z neho srší je chlad no i formalita. 
Vzorný chlapec.

„Ach áno. Moje zlatíčka som ti úplne zabudol ukázať. Chlapci ich venčia aj päť krát za deň takže sa kedykoľvek môžeš pridať." Súhlasne prikývnem a po jeho slovách sa na schodoch objavia prvý dvaja oblekový chlapci.

Nechcelo by sa mi to nosiť celý deň.
Dobre, chápem, že je to v ich práci očividne pravidlo no nemôže to byť príjemné, keď to majú na sebe celý deň.

A čo ak môjho otca niekto okradne? To budú utekať v obleku?
Asi sa nad tým až príliš zamýšľam no vždy ma zaujímal aj ten najmenší detail.

„Dobre, rozhodne tam budem tráviť veľa času, rovnako ako v záhrade." Vyškerím sa na otca a on sa len zasmeje nad mojou detinskou reakciou. 

Kvety sú pre mňa moja osobná životná kapitola. Niečo, v čom vidím pokoj. Dokázala by som sa prechádzať záhradami do nekonečna. Je to pre mňa obrovský relax a som nesmierne rada, že túto záľubu zdieľam práve s otcom. 

„Umyť ruky a na raňajky jasné?" Pozrie sa raz na mňa, a raz na Axela.
Keď ale obaja prikývneme, otec ma ešte pohladí palcom po líci a bez slova odíde preč. 
Som rada, že som tu s ním. Môj otec bol pre mňa vždy na prvom mieste. Nech už to znie akokoľvek hnusne, vždy som vedela, kto je pre mňa ten rodič. 

„Takže, čo kebyže mi dneska pomôžeš nakúpiť a ja ti potom ukážem rozprávky o ktoré si prišiel?" Pozriem sa na neho no on začne kráčať smerom do kuchyne a tak za ním len rýchlo pobehnem. 

„Uvidím." Uvidím? Akože čo chce vidieť? Vie o tom, že potrebujem jeho súhlas aby sme spolu vôbec niekam išli? Bože. Naozaj mu musím kúpiť šlabikár pretože takto to ďalej nepôjde...