Nepriestrelný

2

„Noemi." 

„Noemi!"

„Noemi zobuď sa doriti!" Trhnem sebou keď počujem krik mojej mami a akonáhle otvorím oči, uvidím ju ako sa nado mnou skláňa s nahnevaným pohľadom. Super. Je len ráno a ja už som stihla niečo urobiť všakže? Pretože je úplne logicky vysvetliteľné, že zatiaľ čo som spala som spravila také hrôzostrašné veci, že až. 

„Čo sa deje?" Zamrnčím stále unavená a rozospato si pošúcham oči, aby som si tak rýchlejšie zvykla na ostré slnko, ktoré sa cez zatiahnuté závesy dobíjalo do mojej izby. Spánok a ja je nekonečná láska, keďže sa tu po dome vždy prechádza polonahý Mark, radšej ani nevychádzam z izby. Preto je aj moja pokožka nezdravo biela. 

„Máš tu otca." Povie neutrálne, vystrie sa a odchádza, pri čom sa ešte na mňa otočí vo dverách a prehovorí: „Chce aby si s ním odišla, povedala som mu, že nikam nejdeš no môžeš sa s ním ísť porozprávať." Nechápavo sa na ňu zamračím no keď mi konečne dôjde význam jej slov, bežím ku oknu. 

Moje celé telo je zrazu v ohni.
Adrenalín mi rozbúchava srdce a moje nohy sú odrazu trošku želatínové.
A keď pred domom uvidím čierne SUV, viem, že ju tu.
Prišiel. 

Široko sa usmejem a okamžite schmatne zo stola mobil s nabíjačkou. Nič viac v izbe nemám také, čo by mi stálo za to si zobrať. Všetky dôležité veci som si nachystala a vedela som, že nebudem potrebovať nič viac. Nepotrebujem spomienky. 

Okamžite si na seba hodím čierne rifle s čiernou mikinou bez zipsu a biele tenisky. Zo skrine vytiahnem obrovskú tašku, prehodím si ju cez plece a utkám do kuchyne, v ktorej prudko zastavím sledujúc muža v obleku. Tep sa mi zrýchľuje, do nosa mi udrie mužská kolínska ktorá mi odomkýna zabudnuté spomienky a ja len matne cítim ako sa mi trasú ruky. 

Sedí na stoličke, v ruke má šálku a pomaly ju pije. Keď na mňa pozdvihne svoj pohľad a pohár položí na stôl, cítim v očiach slzy a okamžite sa ku nemu rozbehnem objímajúc ho. Nezmenil sa.
V tvári je stále rovnaký, jeho jemný nebadateľný úsmev mi hreje vnútro a jeho modré oči, také, aké mám aj ja, sa na mňa pozerajú s rovnakou láskou. Je to ocko. Vrátil sa presne tak, ako mi to sľúbil. 

„Oci." Šepnem a hlavu si zaborím do jeho pleca. Ignorujem bodavý pohľad ktorý určite patrí mojej mame a naďalej ostávam v jeho objatí, nasávajúc jeho vôňu a cítiac náhly pokoj vediac, že je tu.
Pochybujem, že sa mu mama vôbec pozdravila no i cez to môžem byť vôbec rada, že ma zobudila. Ak by chcela, bola by schopná mu klamať, že tu nie som. 

Ich dôvod rozvodu mi bol vždy neznámy. Mama mi povedala len toľko, že prišla na to, čo je za človeka a odmieta s ním naďalej žiť.
No o otcovi som nikdy nič zlé nepočula. Vedela som, že pracoval často aby nás uživil, mal veľmi veľa peňazí a mame nikdy nič nevadilo. Dokonca mi sám povedal, že to tak je pre mňa lepšie. No nemohla som mame povedať nič viac. Ona ho poznala z iného uhla pohľadu ako ja a tak som to ani nikdy viac nevyšetrovala,

„Čo majú znamenať tie tašky Neomi?" Ozve sa spoza mňa mamin otrávený hlas. Pomaly sa otočím a stretnem sa s jej nahnevaným pohľadom. Stojí v kúte, ruky má v bok no jej pohľad je len a len na mne. 
V skutočnosti mám len jednu tašku. A aj by som jej povedala, že preháňa, no vyzerá už aj tak dosť nahnevane.

„Odchádzam. Odchádzam s ocom." Poviem odhodlane. 
Koniec koncov ma tu nemôže držať. A ak sa otec sám ponúkol, očividne mu to nevadí a ja budem len a len rada. Ak by tu nemala toho svojho zlatokopa, neodišla by som tak rýchlo. Určite nie.

„Ja alebo on, vyber si." Zašepkala som vediac, že ma veľmi dobre chápe. Keď vedľa mňa zavŕzgala stolička a ja som pocítila uvoľnenie na ruke v ktorej som držala tašku, pozrela som sa na otca ktorý mi ju zobral a venoval mi úsmev. 

A keď som sa pozrela naspäť, mama sa na mňa mračila.
Bola ticho, pretože niekedy aj mlčanie znamená odpoveď

Mama si vybrala.
Jasné, že je to Mark. Myslí si, že je sním taká, aká bola s otcom. Hľadá v ňom to, čo mala v otcovi. No to najdôležitejšie nikdy nedostane. Lásku. Od neho nie. Je mi jedno čo hovorila o otcovi, ja ho poznám. Nie je taký ako hovorila.

„Uvidíš, že keď zistíš pravdu, pobežíš za mnou ako malé šteňa." Povie chrapľavo moja mama a ja len záporne pokrútim hlavou. Zase jej reči o tom, ako vie ona všetko lepšie. 

Urobím ku nej krok vpred no ona pred seba obranne vystrie ruku, čo ma zarazí. 
Keď už nič, mohli sme sa aspon rozlúčiť v pokoji.

„Nepribližuj sa ku mne." Zalapám po vzduchu nerozumejúc tej zmene. Doteraz mi vkuse vyhadzovala na oči práve to, že tu stále bývam. A ja sama som jej milión krát povedala, že ak sa nezbaví jej priateľa, odídem. A dala som jej na výber.
Len som bola klasicky tak ako vždy, len druhá možnosť. 

„Ideme Noemi."