Nepriestrelný

10

„Ale je to jeden ukážkový chlapec. Beriem ho ako vlastného pretože to všetko v čom mi pomohol a čím si kvôli mne prešiel..."

Na chvíľu sa môj otec odmlčal, sledujúc ma.

„Ehm no. Idem sa prezliecť. O chvíľu bude večera takže sa stretneme v jedálni." Nakloní sa ku mne, venuje mi bozk do vlasov a svižne odíde po schodoch preč.

Pomalým krokom začnem kráčať do kuchyne nevediac, kam inam by som išla.
V izbe sa necítim ešte až tak útulne a stále je tu veľa vecí, ktoré by som chcela preskúmať.

„Signora! Čo tu robíte? O chvíľu bude jedlo na stole. Kľudne si choďte sadnúť." Popoženie ma staršia pani, presne tá istá, ktorá ma tu už raz privítala.

„A netreba vám pomôcť?" Opýtam sa dúfajúc, že bude súhlasiť. Kuchyňa bude dlhšiu dobu v dome jediné miesto, kde sa budem zdržiavať častejšie ako v izbe.

„Pomôcť? Kebyže to vidí váš otec. Vy nepatríte to kuchyne drahá. Na to sme tu my. Služobníctvo." Pokrúti nado mnou neveriacky hlavou, nad čím potlačím nutkanie sa zamračiť.

„Ako poviete." Venujem jej ale láskavý pohľad a vzdaľujem sa už známou chodbou do jedálne.
Študovala som varenie, bol to otcov nápad a ja som veľmi rada, že som sa nakoniec na tú školu aj dostala. No očividne tu svoje práce berú až príliš vážne.

Služobníctvo... Nie, že by boli radi, že chcem pomôcť.

„Noemi." Hlesne Axel keď vkročí do jedálne a ja si len vtedy uvedomím, že stojím vo dverách a neviem kam si sadnúť.

„Sedíte všetci za jedným stolom?" Opýtam sa a sledujem ako sa posadí hneď na začiatok stola. Vedľa neho je ešte stolička za vrchom stola, kde pravdepodobne určite sedí otec.

„Áno." Lepšie sa oprie do stoličky a sleduje ma rovnako ako ja jeho. Až vtedy si všimnem jeho hnedé čokoládové oči.
Má naozaj pekné oči.

„Posaď sa predo mňa. Vedľa nás sedí tvoj otec takže je to tak nejak tvoje miesto." Povie nakoniec a ja tak aj urobím. Aj tak by som nevedela kam inam si sadnúť.

„Prečo jedávate spolu?" Opýtam sa vediac, že toto gesto je milé. Dáva to taký pocit, že sú si všetci rovnocenný.

„Tvoj otec na tom trval." Prehovorí a uhne pohľadom ku kuchynským dverám.

„Všimla som si, že nie si práve zhovorčiví." Začnem pomaly a on na mňa okamžite obráti svoj zrak. Avšak stále nedostávam žiadnu reakciu.

„Pretože v našom vzťahu komunikácia nie je dôležitá." Zarazím sa a ostávam ticho. Čo?

„Ale veď." Ostanem ticho keď si uvedomím, že vlastne ani neviem čo mám povedať.

„Pracujem pre tvojho otca. Nebudem s tebou tráviť čas pretože som vždy pri tvojom otcovi. Takže my dvaja naozaj nemusíme komunikovať." Práca. Je to pre neho práca.

Povzdychnem si a prikývnem. Niekedy sa očividne neoplatí byť milou. A síce mi Axel prišiel sympatický, je toho veľa čo ešte neviem...