Nepriestrelný

27

Akonáhle otváram dvere od domu, uvidím otca, ktorý kráča po schodoch dole.
Prekvapuje ma to, že je stále doma.
Doma...
Je až hrôzostrašné ako rýchlo som si zvykla.

„Prečo si nešla zadnými dverami?" Ozve sa okamžite od schodov, zatiaľ čo ja čakám, kým neprídem bližšie ku nemu.
Ani sa nečudujem, že mu neušiel fakt mojej prítomnosti v záhrade.

„Pretože tam nemáte kľučku a ja nie som Harry Potter?" Zasmejem sa, na čo sa otec jemne usmeje a prikývne.

„Dám ti neskôr kľúče. Večer máme poradu a chcem aby si na nej bola aj ty. Axel ti po nej vysvetlí všetko, čo budeš chcieť." Hmm. Mierne sa zamračím a sledujem otca, ktorý mlčí rovnako ako ja.

„Môžem si to rozmyslieť?" Teda. Možno len preháňam no, chcem tam byť?

„Samozrejme. Nechcem aby si odišla, nechcem aby to išlo takto rýchlo. No viem, že nie si malá, a že ťa veľa veci zaujíma. Takže som myslel-"

„Neodídem. Sľubujem oci." Zašepkám a nakloním sa ku nemu, venujúc mu bozk na líce.
On mi pohladí  líce, venuje mi jeho otcovský úsmev a odíde.

Neotáčam sa za ním, pretože si nie som istá, či vnímam.
Takže, zistím dôvod prečo mama odišla?
Otec ma vpustí do jeho sveta?

Avšak, chcem to zistiť? Čo ak sa niečo pokazí? Čo ak...
Nie, určite ho neopustím ako mama.
Rozhodne nie.
No aj tak po tom všetkom, to asi nebude niečo ľahké na vysvetlenie.

„Noemi." Započujem známy hlas, za ktorým sa už ale otáčam.

Vo dverách cez ktoré odišiel môj otec, stojí Axel. V celej svojej kráse s minimálne desiatimi taškami.
Aspoň on si nakúpil.

To mi pripomína to, že som sa zabudla opýtať otca či suma mojich šiat nevadila.
Aj keď asi by sa ozval skôr nie?

„Ahoj." Uškrniem sa na neho a bez ďalších slov, čo ho muselo rozhodne šokovať, sa vyberiem do kuchyne.
Keďže má pre mňa nejaké prekvapenie, prekvapím ho aj ja.

Avšak prvá vec na zozname prekvapení je prázdna kuchyňa.
Nikto nikde.
To mi ale rozhodne hrá do karát, pretože aspoň bude Axel jediný, ktorý uvidí svoj darček.

Vyberiem malú striebornú misu, ktorú si položím pred seba.
Na jablko veľmi rýchlo vyrežem malý text a položím ho na misu tak, aby bolo vidieť jeho meno.
Vyrezávať ma učil otec. A aj keď to neviem ako on, som v tom celkom dobrá.

Z chladničky vyberiem nejaké ovocie, ktoré pohádžem na misu a následne ju zoberiem kráčajúc hore.
Celé to je jednoduché, no pekné.
Avšak akonáhle stojím na rázcestí chodieb, začínať si uvedomovať veľa vecí.
A tu sa hlavne začína moja inteligencia ukazovať na plnej čiare.

Dobre. Viem kde má izbu? Nie.
Bude to problém? Možno.

Porazene sa vydám do mojej izby, od ktorej uvidím pootvorené dvere.
Akonáhle nakuknem dnu, s táckou za mojím chrbtom, uvidím Axela.
Stojí pri skrinke a v rukách drží knihu Pýcha a predsudok.

Takže som ho nakoniec našla.
„Kde máš izbu?" Opýtam sa ho, na čo na mňa pokojne zodvihne zrak.
„Jednotka." Odpovedá mi a naspäť sklápa zrak ku knihe.

Asi ani jedného z nás nezaujíma to, že sa mu ten druhý hrabe v izbe.

Rýchlo kráčam cez chodbu ku prvým dverám, ktoré otváram.
Okamžite ma ovalí Axelova vôňa a taktiež sa zaskočím nad veľkosťou jeho izby.

Je taká veľká ako moja.
Má tu čiernu manželskú posteľ, čierne skrine, biely koberec, povliečky a bielu záclonu.
Rozhodne sa stavím, že si ju zariadil sám.

Misu položím na stolík neďaleko dverí a pomaličky prejdem k jeho posteli, kde sa vyzujem. Topánky si odložím na bok a posadím sa na mäkkú posteľ.
Mám taký pocit, alebo má lepšiu posteľ ako ja?

A potom to netrvá už ani len sekundu, a ja si líham celým telom na jeho nesmierne mäkký matrac.
Dobre. Mala by som si ho ukradnúť ku sebe.
Nie že by som nemala úplne kráľovskú posteľ, no toto?

„Snažíš sa ma zviesť?" Ozve sa odo dverí veta, ktorú som už raz počula.
A akonáhle sa pozriem na Axela, ktorý za sebou zatvára dvere, zaškerím sa.

„A ide mi to?"