Nepriestrelný

12

„Noemi." Obzriem sa za známym hlasom môjho otca, keď odchádzam od stola spolu s ostatnými.

„Áno?" Otočím sa na neho čakajúc na to, čo mi povie.
Keď si ale v pozadí všimnem Axela ako sa blíži ku nám, zneistiem.

Síce na to nemám žiadny dôvod, stále mám pocit, že ja a Axel je ukončený príbeh, ktorý sa ani nezačal. Očividne nechce byť v mojej spoločnosť a asi som mu nesadla. Takže sa mu ani vnucovať nechcem.

„Prepáč, že som dneska nebol taký, akého si si ma asi predstavovala. Predstavoval som si dnešný deň aj ja inak ale neviem. Pokazil som to." Prešiel si unavene rukou po tvári a ja som okamžite zakrútila záporne hlavou.

„Nie nie, je to predsa náš prvý deň, neber to tak. Obaja sme dneska toho mali veľa." Snažím sa ho upokojiť vediac, že už len to, že pre mňa prišiel bolo dosť obrovským darom pre mňa.

Navyše teraz máme pred sebou dlhé obdobie
„Choď si oddýchnuť Noemi." Pobozká ma na čelo a pomalým krokom odchádza po schodoch preč.

Otočím sa na Axela, ktorý celý ten čas stal neďaleko nás a pozdvihnem obočie, keď ku mne prejde.

„Si unavená?" Opýta sa ma a ja len myknem plecami nevediac, kam mieri tento rozhovor. Je pekné, že so mnou komunikuje no dneska som už vyšťavila svoj mozog až až, takže veľmi racionálne uvažovať neviem.
No i cez to je moja detská duša prekvapená.

„Tak nejak áno. Prečo?" Obzriem sa na schody no otec je už dávno preč rovnako ako všetci ostatný.

„Chcel som ťa niekam zobrať." Šokovane sa na neho pozriem a zodvihnem nechápavo obočie. Zbláznil sa?
Oco mu niečo povedal alebo?

„Myslím, že dneska tvoju zdvorilú ponuku odmietnem." Poviem neisto nevediac, o čo ide. Ale rozhodne to nieje čistý plán takže radšej sa od toho dištancujem.
Určite mu otec niečo povedal.

„Naozaj?" Opýta sa ma a sám začne kráčať po schodoch, na čo ho pomalým tempom nasledujem.
Prečo sa chvíľu správa, ako keby ma tu nechcel, a druhú chvíľu zase tak, že chce so mnou byť?

„Určite." Zastavím na chodbe vediac, že tu sa naše cesty rozdeľujú. On ide pravdepodobne za otcom a ostatnými a ja, ja idem do izby.

Do vlastnej izby.

„Dobrú noc Noemi." Popraje mi, otočí sa a rýchlim rokom mizne v chodbách domu.

Dobrú noc Axel... Pomyslím si a pomalým tempom začnem kráčať do svojej izby dúfajúc, že zaspím čím skôr.

Nechcem ponocovať no mám osvedčené, že ak nespím 11 hodín je to v riti. A povedzme si, jedenásť hodín je sakra veľa.

V izbe si zapálim svetlo a okamžite prejdem ku skrinke s poličkami, odkiaľ si vyberiem svoju pyžamu, ktorú som si stihla vybaliť.

Sú to len ružové plyšové tepláky, čierne tielko a ružové papučky. Pohodlné a sedí mi to ako riť na šerbeľ. Mám to možno už desať rokov ale koho to zaujíma?

Zapálim si nočnú lampu, zhasnem veľké svetlo pri dverách a pomaly prejdem na posteľ, na ktorú si ľahnem.

Sledujem cez odtiahnuté okno prítmie, ktoré panuje naokolo a snažím sa presvedčiť samú seba, aby som zaspala.

Keď mi ale na nočnom stolíku cinkne telefón, okamžite sa poň natiahnem.

Mama- Nepíš mi.