Nepriestrelný

17

„Robíme raňajky?" Pozriem sa na neho nechápavo a pokračujem v lúpaní kreviet.
On nezvykne pomáhať v kuchyni?
Bez slova sa otočí no skôr než stihne urobiť ďalší krok, ozvem sa: „Chceš pomôcť?"

Má na sebe čierne tepláky a čierne tričko.
To znamená, že rozhodne nepracuje no nie? Takže mi vie pomáhať. 

Prejde ku mne, oprie sa o rám oblúku a založí si ruky na prsiach. Stojím neďaleko neho, keďže popri stenách je dlhá linka, na ktorej sú sem tam platne.
Celkom praktické.

„Potrebuješ pomôcť?" Opýta sa ma a ja myknem plecami. Nepotrebujem ale ak by sa so mnou začal rozprávať bolo by to fajn.

„Môžeš vybrať bagety a pokrájať ich? Potom ich dáme zapiecť do rúry." Široko sa na neho usmejem a sledujem jeho neutrálnu tvár.
To nemôže aspoň raz vyjsť z jeho škrupinky?

Pokazené kuriatko.

„Axel, kedy naposledy si nám pomáhal?" Zasmiala sa Priscilla a ja som jej venovala úsmev. Očividne je Axel odmeraný aj ku nim.

„Nikdy." Zahundral, vytiahol z chlebníka bagety, zobral si krájaciu dosku a začal ich krájať.

„Ahoj." Zašepkám keď stojí neďaleko mňa a ďalej pokračujem v mojej činnosti bez toho, aby som sa na neho pozrela.

„Ahoj." Zašepká naspäť a ja sa jemne zasmejem. „Ahoj." Odpovedám mu naspäť dúfajúc, že sa nejako viac uvoľní a začne so mnou komunikovať.

„Ahoj Noemi." Povzdychne si Axel a akonáhle olúpem poslednú krevetu, spojím sa s jeho pohľadom.

„Ahoj Axel." Zasmejem sa a on pretočí očami. Neveriacky pokrúti hlavou a ja sledujem jeho čokoládové oči, ako sa vpíjajú do tých mojich. 

„Ako sa máš?" To je napríklad dobrá otázka nie? Nevnucujem sa, pretože to nie je nijako extra osobná otázka no zároveň ho dostávam do konverzácie. 

„Dobre." Končí môj celý pokus o to sa s ním porozprávať a ja sa porazene vzdávam vediac, že dneska nie je náš deň. Nevadí. Nabudúce to bude lepšie? 
To nechce vedieť ako sa mám ja?

„Dneska máš čo v pláne?" Opýtam sa ho nakoniec ešte poslednú otázku vediac, že možno ho predsa len nejako zatiahnem do mojich plánov. 

„Uvidím." Odpovedá mi stroho a ja mám chuť mu vraziť minimálne tou bagetou. 
Rýchlo si zoberiem aj ja krájaciu dosku z miesta, odkiaľ ju vybral aj ona a postavím sa naspäť vedľa neho. 

„Nechceš to viac rozvinúť? Nemáš žiadny plán alebo len nevieš?" Pozriem sa na Priscillu, keďže na sebe pocítim pohľad, a uvidím jej široký úsmev. 

„Mal by som byť dneska len na dome." Prizná sa mi nakoniec a ja rýchlo prikývnem. Takže predsa len ho zatiahnem do svojho dňa. 

„Deti, choďte sa prejsť pretože takýmto tempom z toho bude obed." Popoženie nás zrazu Priscilla a ja jej venujem nechápavý pohľad. 

„Axel, šupito. Zober si ju ku psom."  Nechápavo sa pozriem na Axela a on po prvý krát vyzerá aspoň trošku šťastne. 
Rýchlo ma chytí za ruku, pravdepodobne si ani len neuvedomujúc, že ma chytil a rýchlo ma ťahá preč ku vchodovým dverám, kde mi podá čierne tenisky, pravdepodobne pre hostí, ktoré si obujeme a ideme hekticky vonku...