Nepriestrelný

26

„Zavolám mu." Povzdychne si muž za volantom a okamžite si k uchu priloží telefón.
Zomkne ma nepríjemný pocit toho, že sa niečo stalo.
Mohlo sa niečo stať?

Vodič zrazu naštartuje motor a bez akéhokoľvek slova odchádza. Dokonca si ani medzi sebou nepovedia nič a ja jediné čo stihnem urobiť, je zamávať Kevinovi.

„Axel s nami nejde?" Spýtam sa potichu.
Muž predo mnou niečo zašepká po taliansky, no nakoniec je to opäť vodič, ktorý mi odpovedá.

„Axelko sa rozhodol ostať v meste." Zamračím sa no nechávam to tak.
Ostal tam kvôli mne, lebo sme sa pohnevali?

„Baví vás to?" Zatváram si okno a pozriem sa na dvoch bodyguardov.
Klasicky mi nevenujú pozornosť no som si na sto percent istá, že ma počuli.

„Áno. Tvoj otec je veľmi dobrý človek, takže naša práca je naozaj potešenie." Nechcem byť voči otcovi nedôverčivá.
Ale potrebuje dobrý človek, toľko bodyguardov?

No skôr, než moje myšlienky zájdu do kútov, ktoré možno ešte nemám poznať, mením tému.
Tému na niečo, čo ma zaujíma viac.

„Prečo ma Axel nemá rád?" Vodič so mnou naviaže kontakt pomocou spätného zrkadla a venuje mi široký úsmev.

„Axel ostal v meste kvôli tebe. Dokonca to je prekvapenie pre teba takže, Axel je akýkoľvek, no určite by s týmto tvrdením nesúhlasil."  Kvôli mne?
Prekvapenie?
Ja pre neho nič nemám. Doriti.
Naozaj si robí starosť kvôli mne?
Och.
Musím mu niečo pripraviť aj ja.

„Vlastne, všetci sme tak trochu mimo z toho, že je ku tebe taký, zhovorčivý. Väčšinou sa s nikým z vonka nerozpráva. Chápeš. Len my a tvoj otec." Prehovorí druhý, na čo sa ale neprekvapím.
Vlastne som ja tá, ktorá ho núti so mnou komunikovať.

Takže to rozhodne neberiem ako nič veľkolepé.

„Vystupujeme." Zahlásia naraz, na čo sa jemne pousmejem, a okamžite vystúpim.

„Idem do záhrady dobre?" Obzriem sa na dvoch bodyguardov, ktorý len prikývnu a kráčajú smerom k domu.
Prejdem okolo voliery, ktorá je ale prázdna a tak moje kroky smerujú ďalej za dom.

Prejdem známym chodníkom do altánku kde sa posadím a zahľadím na koniec záhrady.
Vidím jablone a na úplnom konci dokonca malý skleník.

Počas mojej prvej prechádzky tu, som si to nemohla všimnúť.
Okamžite sa postavím a začnem kráčať tým smerom.

Pomaly prechádzam kamenným chodníkom cez jablčný sad, v ktorom sa rozprestiera nádherná vôňa.
Zastanem pri menšom strome a natiahnem sa pre jedno červené jablko.

S tým viem pracovať.

A tam sa končí moja pozornosť smerovaná k skleníku na konci záhrady.
S jablkom v rukách odchádzam naspäť do domu dúfajúc, že sa Axelovi  môj nápad bude páčiť.