Nepriestrelný

23

„Boli drahé." Pripomínam mu ešte raz, keď vychádzame z obchodu.
Naozaj boli. A ja ani neviem, či sa mám cítiť previnilo alebo nie.
Nechcem sklamať otca no taktiež to nechcem hodiť na Axela.
Ale za tú cenu som mohla mať stovky kúsok oblečenia.
Tašku podá ďalšiemu bodyguardovi a opäť začneme kráčať nákupným centrom.

Axel si ležérne založí ruky do vreciek nohavíc a nezaujato mykne plecami.

„Vieš koľko peňazí má tvoj otec?" Opýta sa s pohľadom pred sebou.
Nepozerá sa na mňa, na tvári mu sídli jeho klasický nudný výraz a dokonca aj dvaja bodyguardi za nami, vyzerajú omnoho šťastnejšie.
Mala by som to vedieť?

„Nie." Odpovedám mu potichu.
Koľko peňazí má otec?
Dobre. Môže si dovoliť toto všetko. Takže, neviem.
Mesačne zarába dvetisíc? To mi príde celkom ako slušná cena na to, kde býva a čo si môže dovoliť no nie?

„Má milióny. A ver mi, že je ochotný na teba minút dva krát viac ako stáli tie šaty." Nemo ostanem zízať na Axela a neprítomne sa pozriem na bodyguardov za nami.
Žartuje?
To je obrovská suma peňazí.
Došľaka.
Prečo mi nikto nikdy nepovedal o otcovi takéto veci? Ani mama ani on sám.

„Čo robí môj otec?" Zašepkám a Axel sa miernejšie zamračí.
„Ty nevieš čo robí?" Pretáčam očami nad jeho reakciou a okamžite krútim záporne hlavou.

„Vyzerám tak? Prišla som sem kvôli nemu, pretože som s ním chcela opäť byť. No ledva si pamätať časy pred tým, keď s nami býval." Axel náhle zmeravie v pohybe a ostane stáť sledujúc ma rovnako nechápavo ako sledujem ja jeho.

„Myslel som si, že si tu kvôli jeho peniazom, alebo také niečo." Hmm. Takže toto si o mne myslel áno?
Tak možno preto bol taký odmeraný?

„No, nie som." Stíchnem, celkom ublížená týmto faktom.
Pôsobím ako niekto komu ide len o peniaze?

Ďalej sa nákupným centrom prechádzam s hlavou na zemi.
Axel si všíma svoje tak, ako ďalší dvaja bodyguardi.

„Skočím na záchod." Zašepkám a bez čakania na nejaký súhlas alebo čo, jednoducho zatočím smerom na záchody.

Obchodný dom je v tvare kruhu, má tri poschodia a my sme momentálne na prvom.
S jednou taškou a aj to celkom nedobrovoľnou.

Akonáhle sa ale dostanem ku dverám od záchodov, všímam si staršiu tetu, ktorá stojí pred dverami.
Čaká na niekoho alebo je plné?

No skôr než prehovorím, ma obehne mladšia baba, ktorá sa automaticky postaví za staršiu tetu a zodpovie mi tak otázku. Super.

A keďže po taliansky viem absolútne nič, radšej sa otáčam naspäť na chodbu, z ktorej vidím Axela ako sa rozpráva s chalanmi.
Pohľadom sa otočím na druhú stranu chodby, ktorá spája záchody aj s druhou stranou obchodného centra.
Čo je dosť praktické.

A tak, nechávajúc Axela Axelom, odchádzam touto stranou.

Nech si idú oddýchnuť.
Aj tak som pôvodne chcela aby išiel so mnou len Axel, a veľmi som ani nepochopila prečo so mnou išli ďalší dvaja.

Už pokojnejšie som začala kráčať druhou stranou centra.
Pomaly sa prejdem dookola a na konci na nich narazím.

Tak či onak som potrebovala byť chvíľu sama.
Očividne je toho omnoho viac, čo budem musieť zistiť.
Prečo sa rozviedli, čo robí otec, prečo bodyguardi.

Nechápem, myslela som si, že budem riešiť úplne iné veci.

„Ahoj kráska." Ozve sa neďaleko mňa a ja sa automaticky otáčam.
Nie preto, pretože by som sa považovala za krásnu, no preto, pretože to nie je po Taliansky a mojím ušiam tento jazyk lahodí o trošku viac.

„Ahoj?" Nechápavo sa pozriem na muža predo mnou zisťujúc to, že to bolo naozaj pre mňa.