Nepriestrelný

6

„Pane." Kývne na otca jeden z mužov v obleku, ktorý sedí vedľa a jemu zmizne z tváre aj ten malý úsmev. 

„Pripútaj sa." Povie mi a ja tak okamžite urobím. Neletím lietadlom prvý krát no po tom všetkom čo sa mi za dneska v živote zomlelo, ani si neuvedomujem niektoré fakty.
Ako napríklad ten, že letím lietadlom. Že som odišla. Že už tak skoro neuvidím mamu a vôbec, že som s otcom. 

„Vitaj doma." Zašepká môj otec chvíľu pred tým, než privrie oči a oprie sa do sedačky...

„Poďte za mnou prosím." Ozve sa vedľa mňa jeden z mužov, ktorý s nami celý ten čas sedeli v lietadle a ja sa automaticky odpútam a postavím.

„Uvidíme sa večer." Povie mi ešte otec a priloží si k uchu telefón. Len mu venujem jemný úsmev vediac, že sa vidíme o pár hodín.
Ticho nasledujem muža v obleku.

Viem, že ak by sa ocovi dalo, tak by so mnou určite rád bol.

„Prosím, posaďte sa." Formálne povie smerom ku mne a chvíľu potom mi otvorí dvere od čierneho SUV, ktoré stojí neďaleko lietadla.

Ticho sa posadím na zadné sedadlo, opieram si o okno lakeť a následne hlavu o ruku. Chcem napísať mame, chcem jej dať aspoň vedieť, že som okej no neviem, či to chce vedieť.

„Zdravím." Odkašle náhle chrapľavý hlas a ja sa mierne nakloním a uvidím v spätnom zrkadle ako ma sledujú čokoládové oči.

Muž na sebe nemá oblek, z uhla síce vidím len jeho plece no môžem identifikovať, že má na sebe koženku. Nemal ma tu čakať bodyguard?

„Axel?" Len hádam tušiac, že by to mohol byť on. Opýtam sa neutrálne keďže si nie som istá, či mu mám vykať alebo nie. Nevyzerá staro no i cez to nemám poňatie, ako sa správať ku ocovim bodyguardom.
Je to také divné. Ale on je očividne zvyknutý.

„Osobne." Zašepká, naštartuje motor a bez ďalších slov odchádza. Nenápadne ho sledujem a snažím sa prísť na to, koľko asi môže mať rokov.

Je práca bodyguarda vôbec dobrá?

Nevyznám sa do toho no nechcelo by sa mi celý deň behať okolo niekoho a dávať na neho pozor.
Navyše som to nikdy neriešila, pretože keď som bola menšia, myslela som si, že je to mega super.

Teraz s odstupom času mi to príde zvláštne no očividne si budem musieť zvyknúť keďže je to ocov život. Nemôže to byť také zlé nie? Aspoň má vždy spoločnosť.

„Môžem ti tykať?" Opýtam sa po chvíli ticha a vyložím si nohy na sedačky vedľa mňa tak, aby som bola v polosede.

„Áno." Prikývne a ja ostávam ticho rovnako ako on.
Zablúdim automaticky ku spätnému zrkadlu a sledujem jeho pokojnú tvár.

Asi toho veľa naozaj nenahovorí.

Prečo ide človek vlastne robiť túto prácu? Lebo sa rád bije?
Takže sedím v aute s bitkárom?
Super. Moje myšlienky rozhodne nie sú na dobrej vlne.

A preto vyťahujem telefón a otváram správy s mamou.

Ja- Teraz sme prileteli do Talianska. Som ok. Prepáč.

Ešte raz si prečítam správu a nakoniec ju aj pošlem. Nechcem s ňou pretrhnúť kontakt no ja som bola tá ktorá odišla. No ona bola tá, ktorá ma nezastavila.

Nemôžem ju stále len viniť. Na chybe sú vždy dvaja. Avšak teraz, teraz to bude iné.
Ja budem žiť s otcom a ona bezo mňa. Možno nám to obom niečo dá a možno si naopak obe uvedomíme chybu.