Nepriestrelný

7

Akonáhle zmeníme povrch cesty a ideme cez hrbolce, začnem venovať výhľadu väčšiu pozornosť.
Na pravej strane po tme vidím vinicu a v diaľke svetlá.

Domov.
Ako pekne to znie ak sa jedná o toto mieste. Ak sa jedná o prítomnosť môjho otca a ak sa jedná o úplne inú atmosféru.
Ak sa nejedná o mamu a o jej priateľa.

Už to viac nie sú len štyri steny v ktorých som nútená stráviť celý deň, pretože moja mama má v dome milenca v mojom veku.
Už to viac nieje toxická atmosféra, ktorá ma núti plakať každý večer a ľutovať, že som neodišla.

„Ehm." Odkašle si Axel akonáhle zastavíme a ja okamžite bez slova vystupujem.

Stojím pred obrovskou bránou, ktorá je ohraničená živým plotom, ktorý siaha do nebies. Za bránou sa nachádza mramorová príjazdová cesta, ktorá ide ku dverám domu a naspäť k bráne. V strede je malá fontána a po krajoch príjazdovej cesty sú v zemi okrúhle svetlá.

„Dopekla." Zašepkám a akonáhle počujem buchnutie dverí, obzerám sa na vodiča ktorý stlačí v rukách automatický kľúč a brána predo mnou sa otvára.

„Poďte za mnou." Povie rýchlo a svižným krokom prejde okolo mňa smerujúc do domu.

Letmo si ho prejdem pohľadom všímajúc si čierne rifle, čierne tenisky a čierne tričko s koženou. Síce som sa nestarala do jeho oblečenia, musela som uznať, že vyzerá dobre.

Akonáhle zaregistrujem, že sa brána opäť zatvára, pobehnem za ním a s úžasom sledujem obrovský béžový dom, po ktorého stenách sa tiahnu listy paprade.

„Mohli by sme si tikať. Stále mi to príde také divné, že stretávam ľudí v obleku ktorý pracujú pre môjho otca a plnia jeho želania. Takže by mi to pomohlo cítiť sa viac, normálne." Poviem uprímne a akonáhle prejdeme ku dverám a on vchádza prvý, odpadávam druhý krát.

Vchádzam do obrovskej haly v ktorej sa nachádza schodisko hore a dva smery. Do ľava a do prava. Na miesto dverí sú tam vysoké oblúky a presne takto vyzerajú paláce.

„Dobre." Povie jednoducho Axel a začne kráčať po schodoch hore, na čo ho ja okamžite nasledujem.

Asi sa s ním veľmi nebudem rozprávať...

Všade po stenách sú jednoduché tapety kvetov. Kde tu visí obraz s fotkami ruží a v celom dome sa vznáša vôňa vanilky a škorice.

„Je to tu pekné." Zašepkám nahlas svoju myšlienku vediac, že mama to tu musela milovať.

Axel zabočí do prava, kde sa nachádza dlhá chodba, ktorá je osvetlená malými svetielkami ktoré sú zabudované v stene pri podlahe. Akonáhle zastaneme na jej konci, otvára mi dvere od poslednej miestnosti a ja vchádzam do vnútra.

Okamžite sa mi pohľad naskytne na obrovskú manželskú posteľ, na okno s výklenkom a na veľkú drevenú skriňu, ktorá je snáď väčšia ako tá posteľ.
Na stene je obrovská plazma a pri posteli dokonca leží moja taška.

„Toto je moja izba?" Otočím sa na Axela nevediac, čo povedať. Kto tu býval predo mnou? Nie je to otcova izba? Môžem mať vôbec takúto veľkú izbu?

„Áno." Prikývne a ja sa opäť otáčam do izby. Oproti mojej malej izbičke mi to príde až príliš veľké. Obrovské no slobodné.

Keď ticho pretne zvoniaci mobil, obzriem sa na muža vo dverách ktorý zdvíha mobil a sleduje zem.

Je plachý? Alebo neviem, oni nemôžu komunikovať? Nemohol by sa so mnou nejako viac rozprávať aby som sa cítila viac doma?

Aj keď asi by som mala byť rada, že spĺňa svoju prácu ukážkovo, ale nie som zvyknutá na to byť s niekým, kto má dávať len pozor.

„Dobre." Prehovorí a položí telefón nad čím sa usmejem. Očividne komunikácia naozaj nie je jeho silná stránka.

„Poď." Kývne hlavou a ja ho okamžite začnem nasledovať, pri čom za sebou ešte zatvorím dvere.

„Kde bývate vy? Myslím, ste tu aj v noci?" Opýtam sa zisťujúc čo najviac informácií. Aj keď asi mi to otec povie bez problémov no keď už mám možnosť sa pýtať...

„Keď majú nočné, cez deň spia doma. Ochranka tvojho otca má izby tu, rovnako ako personál. Vodiči sú tiež tu, aby boli ihneď dostupný a potom nejaký štuplíkovia sú doma alebo tu. Závisí to od postavenia." Prikývnem.

To bolo najdlhšie čo mi kedy povedal. Páni. Má pekný hlas keď rozpráva dlhšie.
Síce trošku chrapľavý no jemu sa to naozaj hodí.

„A ty si?" Opýtam sa sledujúc jeho kamennú tvár.
Upiera na mňa totálne prenikavý pohľad.

Pred kým vlastne ochraňujú môjho otca? Pred paparazzi? To ich tu musí byť toľko, alebo sa len otec cíti lepšie?
Zaujímavé. Určite sa s ním neskôr porozprávam pretože čím ďalej tu som, tým viac mám otázok.

„Pravá ruka." Prehovorí normálne ako keby nič a ja sa v tu chvíľu zamračím.

Pravá ruka? Nemal by byť len bodyguard. Len ten, čo ochraňuje môjho otca?
Na čo môj otec potrebuje pravú ruku?