Nepriestrelný

18

Nechávam sa unášať Axelom okolo domu. Páči sa mi jeho náhly zápal emócií, ktorý nepatrne spôsobil to, že sa mu pukla jeho škrupinka.
Sledujem jeho úplne jemný úsmev a ani sa nepozerám popod nohy čo spôsobí to, že zakopnem.

Vidím sa na zemi.
Aj cez Axelov stisk na mojej dlani, prestávam veriť v to, že tento úplne ľahký pád prežijem.

No v momente kedy moje koleno škrtne zem, v tom momente sa Axelova ruka ocitá na mojom boku z druhej strany a druhou rukou-ktorou ma drží-ma prudko vytiahne do stoja.

Keďže ma ťahá ku sebe, jemne buchnem do jeho hrudi a okamžite sa na neho vyškerene usmejem.
Usmievam sa tak veľmi, že mi musí vedieť spočítať všetky zuby.

„Musím povedať otcovi, že si plníš svoju prácu ukážkovo." Axel pretočí očami a okamžite ma púšťa.
Aspoň nejaká reakcia keď už nič.
Moje telo zrazu objíme chlad a ja si až teraz uvedomím, aké mal teplé ruky.

„Havkovia." Ukáže rukou na dlhú klietku, ktorá vedie po celej dĺžke domu, no je polkou vstavaná do múrov.
Zvláštne pretože som si zo vnútra nič nevšimla.

V celej klietke je päť psích búd.
Každý psík má vlastné misky na vodu a jedlo.
Pri dverách do klietky majú hnedý huňatý koberec s kopou hračiek.
A v opačnom rohu majú zase v črepníkoch posadenú trávu, na čistenie žalúdka.
Celá klietka je ale obrovská a tak majú rozhodne veľa miesta.

Axel rukou pobúcha po železnej klietke a z búd vybehnú traja veľký havkáči.
Spoznávam hneď nemeckých ovčiakov, keďže to je snáď jediné plemeno ktoré poznám.

Všetci traja sa posadia pekne vedľa seba a ja ich so záujmom sledujem.
Nemohla som mať psa, pretože mama mi vždy vyhadzovala na oči aké je to drahé.

„Krvácaš." Hlesne Axel a ja na neho upriamim svoju pozornosť.
Čo robím?

Pohľadom klesnem na miesto, kde sa pozerá a uvidím maličkú odreninu.
Síce to nieje nič hrôzostrašné, trošku to bolí a možno to bude maličká jazva, ani som si to nevšimla.
Očividne som v zápale adrenalínu zabudla na tento pocit.

„Je to len škrabanec. Nemusíš sa o mňa báť." Prejdem popri klietke ku poslednej búde, v ktorej sa ale na moje prekvapenie neskrýva ďalšia guča srsti a ani v tej ďalšej.

„Traja mušketieri?" Zavtipkujem smerom k Axelovi a cez kocku, keďže železnú klietku tvoria malé štvorčeky, pohladkám ňufák najväčšieho dunča.

„Traja mušketieri?" Nechápavo sa opýta.
Pozriem sa na Axela a otrávene si povzdyvhnem.
Chlapec naozaj nemá detstvo.

„Film." Vysvetlím mu a rovnakým spôsobom pohladkám aj zvyšných dvoch. Keďže by som nedokázala zaspať s pocitom, že som pohladkala len jedného. 

Počas celého môjho procesu šťastia, sa na mňa všetci traja zaujímavo pozerajú a skúmajú čo urobím.

„Môžeme si to pozrieť?" Pozriem sa prekvapene na Axela no okamžite začnem súhlasne prikyvovať hlavou ako malé šťastné dieťa.
Pretože nie len že sa Axel pomaličky otvára, taktiež začínam chápať čo na ňom otec vidí.