Nepriestrelný

8

„Buona serata!" Vykríkla okamžite staršia pani, keď sme vkročili do veľkej priestrannej kuchyni a ja som sa chabo usmiala. Asi som si mohla v lietadle pozrieť nejaké základy.

Bola to nižšia žena, kučeravé vlasy mala previazané v bielej čipkovanej šatke a okolo seba mala previazanú červenú kuchynskú zásteru. Všimla som si v miestnosti aj ďalšie tri ženy no akonáhle prehovoril Axel, otočila som na neho svoj pohľad.

„Nevie po taliansky." Založí si ruky pod prsia a obzrie sa po miestnosti.
„O chvíľu som tu." Povie a začne kráčať smerom ku ďalším dverám, na čo ale ja ostávam stáť na mieste, obzerajúc si obrovskú kuchyňu.

„Drahá moja, prečo si taká útla? Čím ťa tam kŕmia?" Prejde ku mne a začne si ma obzerať nad čím sa ja len usmejem. Zlatá, konečne niekto kto aj vie komunikovať. 

„Noemi." Ozve sa odo dverí a akonáhle sa môj pohľad spojí s Axelovím, ospravedlňujúco sa pozriem na pani predo mnou.

„Určite sa ešte zastavím." Prisľúbim a rýchlo pobehnem za Axelom, ktorý začne kráčať ďalej, do obrovskej jedálne.

Všímam si dlhý stôl za ktorým je snáď dvadsať stoličiek. Všade pri stenách sú barové skrinky s alkoholom a skôr než si stihnem všimnúť viac detailov, sa už Axel presúva ďalej.

„Prečo robíš túto prácu?" Opýtam sa zatiaľ čo sa dostávame do väčšej miestnosti, kde sa nachádza klavír, dva gauče, sedačky, krb, televízor a presklené dvere do záhrady.

„Pretože som v nej dobrý." Povie zatiaľ čo kráčame do ďalšej miestnosti. Už si ani nevšímam krásne detaily domu, keďže s jeho tempom by som musela byť Flash, aby som si stihla všimnúť všetko.

„Dobre ale, ako si prišiel na to, že toto je to, čo chceš robiť?" Opýtam sa a až vtedy si všimnem že prechádzame okolo dverí, do ktorých nejdeme.

„Pivnica." Vysvetlí mi skôr než sa stihnem opýtať a ja len chápavo prikývnem.
Pozorný.

„Jednoducho som to vedel." Objasní mi a ja si povzdychnem. Čo je téma, o ktorej by mi vedel rozprávať aj hodiny? Každý má predsa niečo, o čom by dokázal rozprávať kľudne aj dni, čo ho zanieti a má potrebu o tom povedať všetko čo vie.

„Tu spí služobníctvo. Dvoj poschodové postele, kúpeľňa, televízor a skrine." Ukáže voľne na dvere a ja len prikývnem. Síce by som sa tam kľudne pozrela, nechcem narúšať súkromie niekoho iného.

Začneme zase kráčať a keď si všimnem, že sa ocitáme opäť v hlave uvedomujem si, že to tu nieje až také veľké.

Je to obrovský dom no izby v ňom sú omnoho väčšie.

„Ahoj!" Myknem sebou keď sa neďaleko mňa ozve neznámy hlas a akonáhle uvidím ďalšieho muža v obleku, strácam nádej na to, že sa tu s niekým aj porozprávam...