Nepriestrelný

11

„Aký ste mali deň chlapci?" Opýta sa môj otec, zatiaľ čo si do úst vloží poriadny kus lasagne.

„Musím sa pochváliť, riadil som bazén a ani raz som sa nepošmykol." Ozval sa najmladší, ktorého som dneska stihla spoznať pri schodoch.
Zlatý a sympatický. Zaujímalo by ma, prečo je tu on.
Určite pomaličky vyspovedám každého.

„Som rád. A vy, ostatný? Čo ste zrazu tak ticho? Inokedy tu po sebe kričíte a teraz ste aký vzorný. Scvrkli sa vám nohavice alebo čo?" Zažartoval môj otec nad čím som sa len usmiala. Páči sa mi, že tu majú takú voľnú atmosféru. Že tu jedia spolu ako celá rodina a nie je z toho cítiť nič také, že oni tu len pracujú.

„Ale poviem vám, hľadám jej chlapa takže ak sa niekto hlási." Okamžite po ňom hodím zamračený pohľad no všimnem si aj ten Axelov, ktorý ma len klasicky prebodáva bez jedinej emócie.

„A čo urobila keď jej chceš dohodiť niekoho od nás?" Zasmial sa jeden chlap vzadu a ja som v ňom spoznala toho, ktorý s nami sedel v lietadle.

Všetci mohli byť v mojom veku a to bolo síce milé, no desivé. Toľko mužov som v živote asi ani nevidela a tak to, že tu všetci boli pokope bolo zvláštne.

„Čo si hneď kritický hm? Kebyže mám jej frajera každý deň pod nosom, aspoň by si nestihol vyzliecť nohavice." Mykne oco plecami a ja ho pohoršene buchnem do pleca.

„Oco." Zavrčím nad čím sa on len zasmeje. No i cez to, že tu riešime takéto veci sa cítim dobre. Veľmi dobre.

„Bude dneska porada?" Ozve sa niekto zo zadu stola no to už papám a ignorujem to. Asi len nejaké normálne porady o práci. Ktovie.

„Jasné, klasicky o ôsmej." Prikývne môj otec.
Nepríjemne sa ošijem pod nepríjemným pocit a keď zodvihnem pohľad, uvidím Axela, ktorý sa na mňa stále pozerá.

Jemne sa na neho usmejem, rovnako ako vtedy v hale nad čím sa on nebadateľne zamračí a sklopí zrak. Že by konečne nejaká reakcia?

Ešte chvíľu ho sledujem no potom sklopím pohľad a pokračujem v jedení. Hold. My dvaja kamaráti nebudeme.