Nepriestrelný

9

„Ahoj." Hlesnem nakoniec skúmajúc ho pohľadom. Vyzerá do tváre mladšie ako Axel, možno rovno mladý ako ja. Podíde ku nám a ruku, v ktorej drží knihu dá za chrbát.

„Nenudí ťa tu?" Zasmeje sa a pozrie na Axela, ktorý sa na neho len neutrálne pozerá. Žiadne mračenie sa ani nič. Ako keby mu to bolo jedno. Je mu to jedno?

„Nie nie. Dneska na mňa toho bolo až až, takže som rada za čokoľvek." Priznám dúfajúc, že tým neurazím nikoho.

Síce by som sa nenahnevala, ak by sa so mnou Axel viac rozprával, chápem, že to nebude jeho silná stránka. Koniec koncov ma na to upozorňoval aj otec.

„Chápem. Ak by si ale chcela nejakú zábavnejšie spoločnosť, rád ti ukážem mesto. Nie som tu dlho no poznám tu pár dobrých uličiek." Zaškerí sa na mňa pri čom ukáže rad bielych zubov a ja len s úsmevom prikývnem.

„To znie fajn." Súhlasím nakoniec. Možno to nakoniec nebude až také zlé s pánmi v oblekoch. Aspoň budem mať kamarátov no nie?

„Noemi." Odo dverí sa ozve hlas môjho otca a akonáhle uvidím jeho široký úsmev, opadne zo mňa únava.

„Dúfam, že ťa chlapci veľmi nenudili." Zasmeje sa smerom ku nim a ja len záporne pokrútim hlavou. „Je to tu nádherné." Zašepkám a pozriem na Axela, ktorý sa na mňa pozerá.

Venujem mu slabý úsmev no on v tom okamihu odvráti pohľad.
S ním sa veľmi baviť asi nebudem...

„O chvíľu bude večera. Keďže som nevedel čo máš rada, dal som to na klasiku. Lasagne." Vypísknem a široko sa usmejem.

„Lasagne sú vynikajúca možnosť." Otec sa nad mojou radosťou len usmeje a potom sa letmo pozrie na dvoch chlapov, ktorý stoja po jeho boku.

„Za desať minút buďte dole." Povie im a v tom okamihu odchádza Axel aj neznámy chlapec hore po schodoch.

„Viem, že ti to asi so začiatku príde divné no rýchlo si zvykneš. Myslím na mojich chlapcov." Zašepká môj otec, pristúpi ku mne a pohladká ma po líci.

„Je to v poriadku. Axel mi príde síce ako v bublinke no to ja zvládnem." Široko sa na neho usmejem dúfajúc, že to nevadí, že sa s ním chcem rozprávať. Bol prvý ktorý ma tu uvítal takže zároveň je zatiaľ jediný, ktorého tu poznám.

„Axel je dobrý chlapec. Nekomunikuje veľa pretože túto prácu berie už ako svoj život. Neviem kedy som ho videl sa usmievať no budú to už roky. Nebol vždy takýto." Prizná môj otec tichým hlasom a ja sa jemne zamračím.

Berie prácu ako svoj život? Takže on okrem tohto nemá nič? Žiadny osobný život, nič?

Och...

To neznie dobre.