Skroť si ma ✓

34. Je čas

Taira White

Ach, ty mrcha! Keby si len vedela. Odznievajú slová v mojej zvesenej hlave uprostred jedálne, z ktorej si tá temná suka spravila niečo, ako svoju trónnu sieň. Snívaj, pousmejem sa nad týmto jej pokusom. Veď predsa, kto by chcel byť kráľom ničoho?

Vzala si odo mňa svoju moc späť. Stratila schopnosť úplnej regenerácie jedinej jej sily, temnoty. Preto predtým a aj teraz potrebuje niekoho iného. Teda, to sú moje dohady. Dávalo by to zmysel, nie? Koľká to smola, že to padne vždy na mňa. Lenže, ono to bude skôr jej smola ako moja. Znova sa v tichosti uchechtnem.

Ani zďaleka mi nevzala všetko. Nemá ani tušenie, koľko som si toho dokázala naspriadať sama pre seba.

Momentálne nás tu má ako svoje trofeje, zavesených na stene. Na jednej stene, po jej pravej ruke, visím ja a na druhej, po jej ľavej ruke, Tasel. Samozrejme som sa ihneď presvedčila, či je drobec v poriadku. Kupodivu sa zdá byť celkom pri sile. Nemám preto dôvod meniť svoje plány. Temná bohyňa ho zjavne nechce zabiť.

Je mi celkom záhadou, prečo si nás tu zavesila na steny, ako také dva neforemné obrazy. Nie, že by som tú zmenu neuvítala. Jasné, myslí si, že vyhrala. Aspoň mám perfektnú príležitosť k tomu, vypočuť si zopár zaujímavých rozhovorov.

°

Hneď prvý deň podnikla prvé kroky k nadchádzajúcemu boju. K jej koncu. Chudera...

„Dnes napíšeme list tvojmu druhovi," usmeje sa, keď prechádza okolo mňa ku stolu. Posunie si pred seba kus tmavého pergamenu a začne naň čosi písať svojim zlatým atramentom, s prímesou melaontidového prachu. „Chceš odkázať niečo svojej drahej polovičke?" podvihne obočie, pričom mi ukáže horný rad bielych zubov, v širokom úsmeve.

„Naser si!" vyšteknem na ňu a odpľujem si jej smerom.

Niečo rýchlo dopíše a pergamen poskladá do čiernej obálky, ktorú zapečatí zlatým voskom. Z temnoty sformuje krkavca, podobného Krorrovi. Obálku mu vloží do zobáku a pošle ho preč.

Kto vie čo robí ten môj údajný krkavčí priateľ zrovna teraz, pomyslím si.

°

Sú to už tri dni odvtedy, čo poslala ten list. Myslím, že je to viac než dosť času na pozorovanie. Videla a počula som toho viac ako dosť. Myslím, že nastal čas. Len jeden posledný detail potrebujem zistiť. Čo písala v tom liste a kedy to vypukne?

Zrovna sedí so samoľúbym úsmevom na tvári na svojom provizórnom tróne a nerobí nič. Možno sa sústredí na tú malú obnovu svojej sily, ktorej je schopná. Možno je tak stará, že si potrebuje po obede zdriemnuť. Mám isté pochybnosti o tom, či naozaj potrebuje jesť.

„Svrbí ma zadok," prehovorím do ťaživého ticha.

Bohyňa podvihne jedno obočie a jej pery sa sformujú do úzkej rovnej linky. Mlčí. Hm, tak ľahko sa odbiť nenechám.

„Možno keby si mohla... Máš tak akurát dlhé nechty. Hlavne sú čierne čo je praktické, pretože za nimi nebude vidno..."

„Čo chceš?!" štekne po mne a preruší tak môj možno trocha nechutný monológ. Pomaly sa na mňa otočí.

„Chcela som iba vedieť, kedy..." znova nestihnem dopovedať.

„Už sú v pohybe!" vtrhne do jedálne Sarren. „Idú severnou bránou. Presne tak, ako sme..."

„Mlč! Ty hlupák," vstane zo svojho provizórneho trónu temná mrcha. Sarren sa poobzerá okolo seba a potom znova na ňu.

„Nikto tu nie je," začuduje sa.