Skroť si ma ✓

25. Kôň a konica

V akomsi šialenom záchvate smiechu, sa váľam po zemi. Rehocem sa tak moc, ako keby mi práve niekto povedal vtip, ktorému nerozumiem. Dáva to zmysel? Práve teraz sa neviem rozhodnúť či som sa totálne zbláznila a mohla by som sa nazvať najväčšou hlupaňou nášho veku, alebo som tá najsupernejšia hrdinka.
V poslednom čase akosi ľúbim zachraňovať chlpaté vlčie zadky.
Nech sú akokoľvek pevné.

Nebolo to ale tak, že som svet zachránila preto, lebo som po ňom ešte nejaký ten čas chcela kráčať aj ja sama? No, to by som sa ale nemohla zabiť, všakže? Ale tak dajme tomu. Vtedy to bolo pre životy všetkých. Ale teraz som uzavrela dohodu, o ktorej nič neviem, pre jeden život. Ovplyvnená stratou puta a tým, že šlo o moju spriaznenú dušu, o ktorú som sa vlastne nikdy neprosila. Čo by za to dali iné vlčice, mať svoju spriaznenú dušu.

Takto spätne môžem s kľudným svedomím prehlásiť, že som sa definitívne zbláznila. Ale možno by sa dal spraviť aj akýsi ľahký kompromis a označiť sa za bláznivo obetavú hrdinku, ktorá z toľkej srdečnosti zošalela. Možno si to dám raz vytetovať aj na čelo, aby mi všetci mohli nohy bozkávať za moje hrdinské činy.

Z môjho šialeného, aj šialene znejúceho smiechu, ma vytrhnú akési zvuky. Popadajúc dych a utierajúc si slzy šťastia z tváre, si uvedomím, že je to zvuk kopýt.

„Chyťte tie kone!" ozve sa hlas z útrob tmavého tunela. Všetky zvuky prichádzajú zo smeru, odkiaľ som prišla.

No nič. Zrejme je najvyšší čas odtiaľto vypadnúť a zistiť kam tento tajný tunel vedie. Premením sa do svojej huňatej podoby a rozbehnem sa. Ani to netrvá až tak dlho, kým sa ocitnem vonku.

Kone, pomyslím si, keď chvíľu po mne vybehnú tie zvieratá s vozom. Rozhodnem sa vyskúšať ich inteligenciu. V podobe dvojnožca chvíľu bežím zarovno voza, až sa oň zachytím a vyskočím naň. Tieto, podľa všetkého kone, trocha zazmätkujú, keď ucítia môj pach. Chcelo by ich to nejakým spôsobom ukľudniť. Dúfam totiž, že si pamätajú cestu ktorou chodia a mohli by ma tak zaviezť tam, kam vozia svoj tovar.

Keď prejdem až do prednej časti drncajúceho voza, nájdem tam zaháknutý akýsi kožený popruh. Pohľadom ho zídem po celej jeho dĺžke, až k hlavám splašených zvierat. Vezmem ho do rúk a silno zaň zaťahám.

-

Nebudem klamať, cesta je to nudná. Ale neodvážim sa zliezť. Kone už sú kľudné a idú si svojou cestou. Budem veriť tomu, že vedia kam kam ich nohy vedú.
Zvláštny názov pre zviera ich rozmerov. Kone... Samec bude teda kôň a samica konica? Ako vlk a vlčica.

Z môjho zamyslenia ma vytrhne trepot krídiel. Z oblohy sa ku mne znesie Krorr.

„Ako si ma našiel?" opýtam sa bez toho, aby som sa naňho otočila. Priskočí o kus bližšie a zakráka. Cítim z neho Modroočka. Jeho stopa na perí krkavca je už slabá, no môjmu citlivému nosu to stačí.

„Teraz slúžiš jemu?" uchechtnem sa nad tým malým zradcom. Nič iné by som od neho ani nečakala. Naozaj sa nazýva mojim priateľom?

Krorr do mňa strčí ostrým zobákom.

„Jasne. Leť za páničkom," snažím sa ho odohnať rukou.

Krorr uskočí a rozprestrie svoje obrovské krídla, ktorými silno zamáva. Niekoľko sekúnd ovieva moju ruku, ktorou sa po ňom zaháňam.

„Neboj sa, je nažive. Postarala som sa o to. Teda... mal by byť," pokrútim nad ním hlavou.

Najprv si nie som úplne istá tým, prečo to robí, no potom si všimnem, že sa mi pomedzi prsty prepletajú tenké chápadielka temnoty.
Čo to...?