Skroť si ma ✓

52. Jeho

Taira White

Nie som si istá koľko minút už ubehlo. Snažím sa prísť na to, či naozaj vyslovil slová, ktoré som počula. Nie, to som sa musela prepočuť. V mojom vnútri isto nerastie malý tvor. Predsa by som musela niečo cítiť, všimnúť si aspoň jeden príznak alebo nejakú zmenu. Určite by nebol dobrý nápad, aby som sa stala matkou. Och, to rozhodne nie.

„Tresol si sa do hlavy pri boji, Kyren," oznámim mu ľadovo kľudným hlasom. Opäť naňho zaostrím. Krvavých čmúh má na sebe dosť, hlavu nevynímajúc, takže táto teória je viac ako pravdepodobná.

„Nie. Povedala mi to bohyňa Matka, keď sme boli u nej a..."

„Myslíš tú, ktorá ma chcela zabiť?" To je naozaj tak hlúpy?

„Taira..."

„Je viac ako jasné, že klamala, Kyren." Krútim nad ním hlavou, vraštím obočie a uvažujem nad tým, či to myslí vážne.

„Neklamala," stojí si za svojim tvrdením.

„Prestaň s tým! Vieš, ja nie som zrovna materský typ. To malé, ktoré mimochodom neexistuje, by odo mňa utieklo hneď ako by mi vyliezlo z lona."

„Nikto od teba neuteká. Prečo by to robila tvoja vlastná krv?"

„Lebo by bolo po mne." Okamžite si spomeniem na všetky moje úteky. Z Mesačného hradu k Dukun, od Dukun k Šepkajúcim vodopádom... Úteky od Modroočka. Zo spomienok ma vytrhne Kyrenovo uchechtnutie. Určite sa mu mysľou premieľajú rovnaké spomienky. A potom, akoby si myslel, že by som mu mohla utiecť aj teraz, ma pritisne ku stene ešte tuhšie.

Jednou dlaňou mi obopína hrdlo, druhou sa opiera o kamennú stenu za mnou. Myslím, že sme práve uzatvorili tému nášho pomyselného potomka. Tlkot jeho srdca, rozšírené zorničky, i nosdry, jazyk blúdiaci po spodnej pere, to všetko mi napovedá, že je už dávno myšlienkami niekde inde. Nebudem sa tváriť, že som na tom inak.

„Páchneš," vydýchne, opierajúc sa svojim čelom o to moje.

Romantik. Popravde, ak by ma nepredbehol, povedala by som niečo veľmi podobné.

„Tiež nevoniaš zrovna po vanilke," uškrniem sa.

„Myslel som toho hada, Warrlina. Jeho pach na tvojom tele..." Pri ďalšom hlbokom nádychu pokrčí nosom. „Viem, čo by pomohlo," nakloní hlavu a vydýchne mi do pier.

Je tak blízko. Spomeniem si na to ako mi chýbal, keď bol u bohyne. Ďalší sled udalostí vtedy moje myšlienky odviedol inam a potom ma tento môj... Áno, tento blcháč je môj. Nad týmto faktom sa pousmejem. Zradil ma. Tento malý detail mi zrazu nepríde až tak dôležitý. Zlosť posúvam bokom, pretože práve teraz túžim po jeho dotykoch ako nikdy predtým. Vystrčím bradu, aby som spojila naše pery, no on uhne. Z hrdla sa mi vyderie nespokojné zavrčanie.

„Už nebudeš utekať," vtisne mi letmý bozk na pravé líce. „Už nikdy sa ťa nesmie dotýkať nikto iný ako ja," pobozká ma na druhé líce. Nie som ďaleko od toho, aby som zakňučala. „A oblečieš si šaty, pretože chcem, aby sme mali oficiálny obrad."

Šaty.

Počkať, šaty?! Zatlačím mu dlaňou do hrude. „Preskočilo ti. Definitívne!" zatlačím ešte tuhšie, aby som ho od seba dostala. Lenže on akoby vrástol do zeme.

„Doteraz som ti robil ústupky, dával ti priestor," schmatne ma za zápästie, trhne mnou až ma otočí chrbtom k sebe a hrudníkom natlačí na stenu. „Teraz to skúsime po mojom. Trpel som pre teba toľko, že jeden večer v šatách je v porovnaní s tým naozaj smiešna požiadavka, nemyslíš?"

„Myslím, že ťa nenávidím," precedím pomedzi zaťaté zuby s hlavou vytočenou do strany, aby som si nerozmliaždila nos o stenu. Samozrejme, že len provokujem, no situácia si to žiada. Myslím, že by mohlo ísť o predohru. Nadáva sa tomu tak?

„A ja si myslím, že práve teraz nemyslíš, Taira." Na zadku ucítim veľmi pevný dôkaz jeho lásky. Nie, ani teraz neviem byť vážna.

„Možno by pre začiatok postačila aj kytica, aby som ti mohla povedať, že ti neodpúšťam," zavrčím, snažiac sa stále otočiť. Moje pokusy sú bezúspešné. Len sa zasmeje, funiac mi pri tom na krk. Z toho miesta sa mi po tele rozbehnú zimomriavky. Zakňučím. Vzdávam sa, už sa mi nechce hrať túto hru s názvom predohra. „Ak ťa do piatich sekúnd neucítim na tom správnom mieste, tak sa začnem brániť naozaj."

Látka na mojom tele zapraská pri tom, ako ju roztrhne. Nie som si istá tým, či sú to iba moje kusy oblečenia, čo okolo nás lietajú, no keď na chrbte ucítim teplo jeho pokožky, spokojne sa usmejem. Vykrúcam hlavu, funím mu do vlasov pri tom, ako mi bozkáva rameno. Pomaly sa perami posúva k značke na mojom krku. Prepnem špičky a vystrčím zadok. Och, áno, konečne splynieme v jedno. Prijímam všetko čo mi dáva. Práve teraz si naozaj želám, aby sme sa už nikdy nerozdelili.

Pri tom ako sa ma zmocňuje odzadu, dráždi jazykom zjazvené miesto na mojom krku. Jazyk vystriedajú zuby. Na nič nečaká, okamžite sa zahryzne. Obrovskou rozbúranou sieňou sa nesie zvuk našich tiel plieskajúcich o seba, jeho mocné vrčanie a moje výkriky.

„Si moja," vyšle ku mne myšlienku.

„Tvoja. Pri všetkom čo nenávidím... som tvoja, Kyren."

Vtedy opustí môj krk a zmocní sa úst. Ochutnávam vlastnú krv z jeho jazyka. Nohy sa mi podlamujú, hlava sa krúti. Nie, to sa s nami točí celý svet. Padáme, letíme do neznáma, trieštime sa na kusy, aby sme sa mohli spojiť v jeden celok.

Práve teraz som iba jeho.