Nachvíľu s hviezdami

6.

Bailey

Zvonček mi začal vyzváňať desať minút pred šiestou. S Margaret sme upiekli keksíky s bielou čokoládou. Trochu sme to prehnali s cukrom, ale inak boli úžasné. ,,Mám ísť otvoriť?" opýtala sa ma Margaret. ,,Nie," povedala som pokojne a utierala ďalej riad.

Zvonček začal zvoniť striedavo,
niekedy podržal dlhšie niekedy kratšie akoby hral nejakú vymyslenú pesničku alebo sa snažil byt veľmi otravný. Zvuk zvončeka mi už rezal uši. Mala som už také nervy, že som chcela vziať vedro a vyliať ho z okna na Danteho. Neurobila som to, lebo až natoľko som šialená nebola. Obula som si papuče a s nervami v koncoch zišla po schodoch.

,,Môžeš láskavo prestať?!" skríkla som na Danteho. ,,Nekontaktoval by som ťa, ak by to nebolo dôležité," povedal s maximálnym pokojom. Mala som pocit, že bol šťastný, že jeho technika fungovala a že ma vyprovokoval.
,,Nekontaktoval si ma, ty si sa proste zjavil jedného dňa pred mojou školou."
Ruky si strčil do vreciek. Rukávy na košeli mal vyhrnuté. Až v tu chvíľu som si uvedomila, že sa v tvári dosť zmenil. Narozdiel odomňa vyzeral na svoj vek. Sánka sa mi vyrysovala. Postavu mal vyššiu a aj silnejšiu. Jazva na líci mu však zostala.

,,Pozveš ma hore?" opýtal sa.
,,Nie?" Pustiť ho do svojho bytu mi ani nenapadlo.
,,Dobre, tak si sadneme do môjho auta."
,,Aby si ma uniesol?" vyšlo ho mňa skôr ako som si to stihla premyslieť.
,,Únos by som spravil iným spôsobom." Škaredo som sa na Danteho pozrela, ale kráčala som za ním k jeho autu, ktoré bolo zaparkované hneď pri mojej bytovke. Jeho predražené auto
vyzeralo ako nové. Interiér bol vysatý a kožené sedačky úplne bez poškodenia. Na Danteho by som skôr povedala, že jeho auto bude plné zhnytého jedla z Mcdrivu.

,,Potrebujem niečo od teba."
,,To mi je jasné."
,,Je divné ťa vidieť s tými vlasmi." Farbila som si vlasy už dva roky na špinavú blond.
,,Odbočuješ."
,,Potrebujem, aby si šla so mnou na týždeň..."
,,Nie."
,,Domov," dokončil.
,,Domov?" zopakovala som po ňom. Aj keď sme sa s Danteom poznali roky, nikdy som nestretla jeho rodinu. Často som sa pýtala otázky ohľadom jeho rodiny, ale zakaždým znervóznel a aj tak mi neodpovedal.

,,Čo? Prečo?"
,,Nepochopila by si to," pokrútil
hlavou. ,,Povieš mi prečo alebo už môžem ísť?" rukou som sa naklonila za kľúčkou. ,,Si jediný človek, ktorého som doma spomenul a moja rodina je dosť anarchonická."
,,Anar...čo?"
,,Sú staromódni a myslia si, že sa naďalej kamarátime. Chcú už hrozne dlho, aby som ťa priniesol predstaviť."

,,Dante, tebe preskočilo," žmurkala som naňho. ,,Takže im klameš."
,,Nie je to úplne klamstvo, len som im nepovedal aktuálnu situáciu"
,,To je klamstvo. Prečo im nepovieš
pravdu?" Pravdu, že si sa na mňa vysral už pred piatimi rokmi. ,,Nepoznáš ich."
,,Veď ani nechcem," trochu som to oľutovala ako som to povedala, ale Danteho sa to nedotklo. ,,Je to týždeň. Len týždeň. Nič od teba nechcem, len aby si chvíľu strávila s mojou rodinou."
,,A s tebou," doplnila som. ,,Neprišiel som s tebou preberať to, čo sa stalo."
,,Hej veď to sme nikdy neprehrali, tak načo po piatich rokoch."
Pozrela som sa von oknom a chcela sa už vrátiť domov za Margaret a teplými
keksíkmi, ktoré sme napiekli.
,,Zaplatím ti." Zazrela som sa jeho hodinky. ,,Nechcem peniaze."
,,Je to pre mňa dôležité."
,,Prečo by ma malo zaujímať, čo
je pre teba dôležité?"
,,Chápem," zákerne sa pousmial a pošúchal si bradu. ,,Ak to pre mňa spravíš vybavím ti prestup na to konzervatórium, kde si tak chcela ísť, ale nevzali ťa."
,,Jak?"
,,Nemusíš všetko vedieť."
,,A ak to nechcem?"
,,Tak ťa vyhodia z toho, kde chodíš."
,,Nemôžu ma len tak bezdôvodne vyhodiť."
,,Chceš to skúsiť?"nadvihol obočie.
,,Vydieraš ma," povedala som tichšie.

Chvíľu som sa naňho pozerala a sledoval všetky maličké
detaily, ktoré sa na ňom zmenili. Hlas, vlasy, ústa, ruky aj jeho hrdlo. No povahovo sa mi nezdal iný. Niečo odo mňa chcel takže to skúsil byť trochu milý, ale nie prehnane, aby nevyzeral, že mu na tom príliš záleží. Nevyšlo mu to tak to skúsil vydieraním. Nič nové. Akurát, že vždy to, čo povedal aj splnil.

,,Letenky aj všetko by som zaplatil ja."
,,Jaké letenky?"
,,Do Talianska."
,,Ešte mi povedz, že chceš aby som sa naučila po taliansky a mohla hovoriť s tvojou rodinou."
,,Takmer všetci z mojej rodiny ovládajú štyri jazyky, čiže nemusíš."
Zasmiala som sa: ,,Uvedomuješ si vôbec aká bola naša posledná konverzácia a že je úplne nevhodné prísť a pýtať ma niečo."
,,Ty si ma zmlátila."
,,Dala som ti facku. Slabú facku, a aj tak ti nepomohla." Zaslúžil si ju.
,,Fajn. Kúpim dnes letenky, daj mi tvoje číslo." Na mobile otvoril kontakty a hodil mi svoj mobil do lona. ,,Kedy som súhlasila?" Neodpovedal. Vzala som jeho mobil a začala pomaly ťukať svoje číslo.

Ďalší deň ďalšia kapitola a zatiaľ ma to fakt baví a mám pocit, že bude ešte viac , pretože plánujem toho celkom dosť, takže sa máte na čo tešiť. Ľubim vás a ďakujeem za doterajšie komenty. Cmuq posielam vám pusy a objatie💋🫶🏻