Nachvíľu s hviezdami

29.

Bailey

Sú chvíle, kedy si neuvedomujem, že čas plynie, ale sú aj také, kedy si uvedomujem každú sekundu z minúty. V minulosti som tie, kedy som si ho uvedomovala, nenávidela.
Hlavne v sedemnástich, keď som mala depresie. Mala som pocit, že je môj život ako nejaká smiešna nakeonečná hra, ktorá sa nikdy neskončí. Každý deň bol rovnaký a ja som nevedela ako to ovplyvniť. Všetko sa netočilo okolo Danteho. Áno, začalo to vtedy, ako odišiel a trápilo ma to, ale boli tu aj iné veci, ktoré som nezvládala.Cítila som sa unavene, ale nie ten typ únavy, ktorý sa dá dospať. Počas toho obdobia mi prišiel že môj život nemá koniec.

Dante odišiel do sprchy a bol tam už dobrých dvadsať minút. Sedela som na kraji postele a pozerala sa na otvorený balkón. Mala som vybitý mobil a potrebovala som chvíľu počúvať to ticho, ktoré dokázala vydávať jedine noc.

Ticho prerušil zvuk otvárajúcich sa dverí. Matrac podo mnou sa jemne prehĺbil, pretože si naň sadol aj Dante: ,,Čo to robíš?"
,,Nič, len premýšlam," odpovedala som.

,,Ďalší úspešný deň za nami."
,,Toto berieš ako úspešný deň?"
,,Každý deň, kým si moja rodina myslí, že sme spolu a ja nie som zasnúbený, je úspešný."
,,Mali by sme si ísť ľahnúť."
,,Máš pravdu. Zajtra nás čaká posledný deň."
,,Hej ja viem."

Pozajtra sme už mali odchádzať a ja som stále tomu nemohla uveriť. Priala by som si tu ešte zostať a natiahnuť nejak môj čas s Danteom. Otočila som sa smerom k nemu. Absolutne sa mi nepáčilo, že som to, čo cítim nevedela identifikovať. Necítila som sa takto vždy pri Danteovi alebo áno?

Momentálne som chcela len, aby bol pri mne a rozhodla som sa, že bez ohľadu na to, že začínam čoraz viac zbožňovať jeho úsmev a jeho oči a všetko, čo sa ho týka, budem sa tváriť, že sa nič nedeje.

Kedy sa hnev naňho, ktorý som cítila stihol zmeniť na toto? ,,Budeme sa rozprávať o tom, čo sa stalo asi pred tromi hodinami?" opýtal sa ma. Zdvihla som nohy a sadla som si na posteľ, tak aby som mala lepší výhľad na Danteho. ,,Neviem, asi nie."
,,Dobre," vyšlo z jeho pier. ,,Na jednu stranu, je dobré, že sa to nestalo."
,,Že sme sa spolu nevyspali?"

Neodpovedal mi, len vstal a z komody vzal svoj počítač. ,,Pýtala som sa ťa niečo."
,,Áno, pretože to nemôže zájsť ďalej, porušuješ pravidlá."
,,Jaké doriti pravidlá?"
,,Veď tie tvoje, ktoré si si vymyslela na letisku."
,,Tie pravidlá sa dávno zrušili a prečo mám z teba pocit, že to celé zvaľuješ na mňa? Akoby som sa ťa pokúsila znásilniť."
,,To netvrdím, len mi to lezie na mozog a bojím sa, že ak by sa to stalo, tak by som to mal v hlave ešte častejšie."
,,Čo?"
Oblízal si spodnú peru: ,,Budem za perverzáka." Dante, ty si perverzák vždy. ,,Povedz to."
,,Ako jazdíš na mojom vtákovi." 
Posunula som sa k nemu ešte bližšie a vzala mu počítač, ktorý mal na nohách. Pobozkala som ho na líce s jazvou a chcela sa presunúť na jeho pery, no skôr ako som ich stihla pobozkať z nich vyšlo: ,,Bailey." Znelo to ako odmietnutie.

Neraz ma ľudia odmietli, ale toto odmietnutie bolo akoby mi niekto do srdca zapadol niečo ostré. ,,Nerob mi to," pokrútil hlavou. Postupne som sa od neho vzďaľovala a v hlave si nadávala, aká hlúpa som, ale Dante ma chytil za ruku, aby ma zastavil. ,,Už to nespravím," uistila som ho. ,,To som počuť nechcel." Nerozumela som mu. Dante bol očividne ešte viac zmätený z toho, čo chce, ako ja.

Naozaj ma veľmi mrzí, že až teraz som sa dokopala (po vyše týždni) k ďalšej kapitole. Ale viete škola atď...No teším sa na prázdniny, pretože budem určite aktívnejšia. Ľúbim vás a dúfam že ste si ďalšiu kapitolu užili.