Nachvíľu s hviezdami

54.

Bailey

Dni ubiehali. V pondelok ani v utorok som do školy nešla. Nemala som na to energiu, tak som zostala doma. V nedeľu večer sme mi boli nakúpiť pár nevyhnutných vecí. Keď sme prišli domov, Bea na moje tašky zazerala tak, že som ich mala chuť skryť za chrbát.

V pondelok som sa bola prejsť, pretože Bea bola neznesiteľná. Nechápala som, čo som jej spravila. Dante mi tvrdil, že z počiatku nemá rada nikoho a chce to čas, ale veľmi som mu neverila. Nevedela som si predstaviť ako dlho to bude trvať, no vedela som, že ak to bude takto pokračovať, bude musieť jedna z nás odísť.

Mala som pocit, že Dante je preč večne. Dnešok šiel ešte pomalšie ako včerajšok. Ľutovala som, že som nešla do školy, možno by mi tam prešiel čas rýchlejšie. Navyše mi chýbala Margaret, potrebovala som sa s ňou porozprávať.

Zchádzala som dole po schodisku a na veľkom gauči v tváre U sedel Dante. Široko som sa usmiala: ,,Nevedela som, že už si doma," zrýchlila som. Zaboril si tvár do dlaní a otočil sa odomňa. Sadla som si k nemu a opatrne sa dotkla jeho chrbta: ,,Čo sa stalo?" ,,Nič," zafunel. ,,Dobre. Tak nič," ruky som si položila na kolená a čakala. Len som chcela byť v jeho prítomnosti. Vystrel sa a okamžite sa obrátil ešte viac doprava, aby som si to nevšimla, lenže ja som si to všimla. ,,Idem do kúpeľne," povedal vyčerpane. ,,Čo sa ti preboha stalo?" Vedela som, že mi na to neodpovie, ale tá otázka mi vyletela z úst. ,,Udrel som sa o volant, prúdko som pribrzdil." Konečne sa na mňa pozrel. ,,Jasné. Udrel si si čelo, peru a sánku o volant zároveň."  Zamyslel sa a ospravedlňujúco sa usmial.

,,Nie som hlúpa, chcem vedieť len kto ti to spravil."
,,A čo s tým spravíš? Absolutne nič."
,,Aj tak chcem vedieť kto."
,,Nepoznáš ich."
,,Ježiši Dante teba prepadli?"
,,Neprepadli ma."
,,Mali by sme zájsť na políciu."
,,Bailey, prestaň."
,,Jak to, že si taký kľudný. Môj Dante by mi to hneď po tom, čo sa mu to stalo odfotil a bez toho aby som sa ho pýtala by mi to do detailov povedal."
,,Toto je iné."

Už som nevládala.
Vzdala som to s ním. Na sánke sa mu vytvárala fialová modrina. Na boku pery mal trochu krvi a na čele mal najväčšiu ranu. Museli mu hlavu o niečo buchnúť. Bála som sa premýšľať nad tým o čo. Pravdepodobne o stôl alebo o podlahu. Bola som presvedčená, že nemali dobrý dôvod na to mu to spraviť. Dante bol podctivý. Nerád sa bil, ale dúfala som, že tomu, kto ho zbil, ublížil ešte viac ako ten dotičný jemu. Možno to začal Dante. Nie, ale bola som presvedčená, že provokoval.

,,Mali by sme sa porozprávať." Dante túto vetu vypustil len dvakrát v živote z úst. Nemala som z toho dobrý pocit, ale nechala som ho rozprávať. ,,Myslím, že ťa milujem. Nie. Nemyslím, viem to," otočil sa a mlčky sa na mňa zapozeral.

Dante

,,Milujem ťa." Bolo to také zvláštne to povedať nahlas a priamo do jej hnedých očí. Aj keď to vedela, bolo to oslobodzujúce ako keď dlho potláčate pocity a jedného dňa sa sami dostanú na povrch. Tie dve slová, som ešte nikomu nikdy nepovedal. Bola prvá a vedel som, že aj jediná.

,,Ale čo ak," v hrdle sa mi vytvárala hrča, ktorú som nevedel polknúť a zabraňovala mi v rozprávaní. ,,Čo ak my dvaja nemáme byť spolu?" nadvihol som ruku, aby ma neprerušovala. ,,Máme odlišné predstavy o budúcnosti."
,,Napríklad?"
,,Napríklad ja už by som chcel rodinu, ty nie."
,,Musím dokončiť školu a chcem aspoň dva roky robiť v divadle. Nemôžeš byť sebecký."
,,Hovorím ti len ako to cítim."
,,Keď tak chceš dieťa, dobre, ale budeš na otcovskej ty."

,,Idem sa umyť," postavil som sa a chcel som svojim spôsobom utiecť pred týmto rozhovorom. ,,Prečo?"
,,Lebo som od krvi."
,,Nie! Prečo hovoríš takéto sračky? Prečo mám pocit, že sa ma snažíš jemne odkopnúť."

Vošiel som do kúpeľne a pustil teplú vodu. Bailey samozrejme stála vo dverách a čakala, že jej niečo poviem. Niekoľkokrát som si opláchol tvár. To asi dobrý nápad nebol. Minimálne čelo som si mal vydezinfikovať.
,,Neviem, čo sa stalo, ale poznám, keď klameš."
,,Jak to poznáš?" pozrel som sa na Bailey. ,,Jemne sa zamračíš a tvoj hlas je o niečo hrubší. Normálny človek by si to nevšimol," vlasy si strčila za uši. ,,Keď sa čokoľvek stane, nemôžeš sa so mnou hneď pokúsiť rozísť. Nechcem, aby si mi povedal, čo sa ti stalo, ale sľub mi, že už nedopustíš   aby ťa niekto tak zmlátil."
,,Budem v pohode," gombíky na košeli som si začal rozopínať.

,,Keď začne leto, pôjdem domov."
,,Ako to myslíš domov?"
,,K mame, Oscarovi, Arlovi," povedala odľahčene. ,,Chceš byť dva mesiace odo mňa," uisťoval som sa či to chápem správne. ,,Znie to divne, keď to tak povieš."
,,Čo potom?"
,,Je dosť možné, že budem bývať s Margaret, pretože jej konči zmluva, ale to ešte nie je isté."
,,Nie, ja ťa nepustím. Nechcem ani aby si šla na leto preč a nechcel som sa s tebou ani rozísť, nechápem prečo si to tak pochopila."
,,Pretože si povedal, že nemáme byť spolu."
,,Ja neviem. Poslednú dobu sa cítim divne."