Nachvíľu s hviezdami

53.

Bailey

Z postele som vyliezla až tesne pred dvanástou. S Danteom sme sa rozprávali priblížene do tretej. Myslela som si, že je unavený a chcela som ho nechať spať, lenže to on zakaždým prerušil ticho. Keď mi povedal, že tu bude nech sa stane čokoľvek, mala som pocit, že to bol prísľub. Niečo mi hovorilo, že mu mám veriť, pretože spôsobom akým mi to povedal na mňa nikto nikdy ešte nehovoril.

Keď som sa zobudila Dante už vedľa mňa neležal. Vedela som, že skoro ráno, keď vonku bola ešte tma, mu začal zvoniť budík, ale vypol ho tak rýchlo, že som ani nestihla otvoriť oči.

Ustlala som posteľ a roztiahla rolety. Žalúdok som mala prázdny a potrebovala som doňho čo najskôr niečo dať. Podišla som ku chladničke a otvorila ju. ,,Dúfam, že ste spali dobre." Nezľakla som sa. Toho hlasu sa zľaknúť nedalo, pretože znel až príliš pokojne. Aj keď som ho nečakala znel skôr ako len nejaký hlas v mojej hlave. ,,Dobré ráno," otočila som sa a prezrela si nízku ženu, ktorá mohla mať tak čerstvých päťdesiatpäť. Hnedé vlasy so sivým nádychom mala zopnuté vzadu a na sebe mala sveter a legíny. ,,Áno, spalo sa mi skvele," usmiala som sa, ale na jej tvári nebol ani náznak po úsmeve. Ani jemné nadvihnutie kútikov.

Pohľadom, akým si ma Danteova domáca prezerala sa mi prestával páčiť. Nadvihla obočie, keď si všimla, koho pyžamo mám na sebe. Chcela som niečo povedať, ale mala som pocit, že nech sa opýtam čokoľvek, nech poviem čokoľvek, bude to nesprávne a jej pohľad na mňa to ešte zhorší. Spravila som jej niečo?

Našpúlila pery: ,,Ste Danteho rovesníčka?"
,,Nie, Dante je teoreticky o rok starší." Podišla bližšie ku mne a ja som tak zacítila jej ťažký parfém. Bola som tisíckrát nervóznejšia ako keď som stretla Danteovu mamu. V tom mi to došlo. Táto žena bola Danteova mama číslo tri. Doslova. Prvá bola biologická, druhá bola jeho teta a tretia stála práve predomnou.

,,Vyzeráte ako nástročná." Nevedela som či tú poznámku brať ako kompliment. Rozhodne to však kompliment nebol. Chcela tým povedať, že mám deckú tvár? Alebo že pôsobim nedospelo? ,,Dante je skvelý chlapec a má vás naozaj rád. Dávajte pozor, čo spravíte." Znelo to ako vyhrážka. Nie, ono to vyhrážka bola.

,,Ahojte," pozdravil sa nám Dante, keď nevyzutý s mokrými vlasmi prišiel do kuchyne. ,,Vonku trošku prší, ale to nevadí. Pôjdeme sa niekam najesť. Dúfam, že si nejedla."
,,Teraz som len vstala," nakukla som do tašky, ktorú Dante položil na stôl. Chcela som sa spýtať, čo to je, lenže Dante ma predbehol: ,,Som rád, že ste sa zoznámili."
,,Nezoznámili," povedala s úsmevom Danteovi. ,,Tak Bea to je Bailey, Bailey Bea," povedal so zamrznutý úsmevom. ,,Sama sa predstaviť nevedela," poškrabala sa na sánke. ,,Nebuďte na ňu taká. Bailey veľmi zoznamovanie nemusí," začal si vyzliekať bundu. ,,Bude vám stačiť pol hodina? Vezmem vás do reštaurácie, kde robia tú najlepšiu cestovinu," vyhlásil. Bea niečo s úsmevom povedala, ale veľmi som ju nevnímala. Začala som vnímať až keď sa sa otočila a zamierila k schodom.

,,Ty jej vykáš?" Ten fakt mi prišiel divný. Kebyže mám ja nejaké služobníctvo, tykala by som im.
,,Mám úctu. Spoznal som ju vďaka jej manželovi," skontroloval schody, aby nás náhodou nepočula. ,,Bola z bohatej rodiny zvyknutá na luxus, no vydala sa z lásky. Jej manžel nemal nič, zdedil všetok majetok po jej rodine a bohužiaľ aj o všetok prišiel," povedal. ,,Ale navrhovala mi tykanie. Dohodli sme sa, že keď sa mi narodí prvé dieťa, začnem jej tykať, aby ju moje deti brali ako rodinu, chápeš."
,,Takže jej budeš ešte vykať dalších desať rokov?"
,,Desať?" zmätene sa zamračil. ,,Nie. Maximálne tri."
,,Chceš mat dieťa o tri roky?"
,,Do troch rokov," povedal pokojne. ,,Tie deti budú aj tvoje."
Nevedela som či sranduje alebo to myslí vážne. ,,Nehovor."
,,Hovorím."

,,Kde si vlastne bol?" Potrebovala som zmeniť tému. Zafučal: ,,Všade. Mimochodom to je pre teba."
Potiahla som väčšiu papierovú tašku po stole a vybrala z nej box.
,,Viem, že asi jedna premietačka ti z tohto miesta domov nespraví, no dúfal som, že..." Vtisla som mu pusu na líce. ,,Ďakujem. Veľa to pre mňa znamená." Chvíľu som mala pocit, že budem plakať. On mi bol kúpiť premietačku, len tak.

Pozrela som sa na Danteho a vedela, že všetko vyriešime. Mal prekrásne oči. Zakaždým, keď som sa do nich pozrela cítila som teplo, aj keď pôsobili tak studene. Dante, nevieš si ani predstaviť, aká šťastná som, že som spadla do lásky s tebou.
,,Neďakuj mi," prerušil náš očný kontakt. ,,Teoreticky je to aj pre mňa."
,,Aj tak by si ma nemal tak rozmaznávať." Chcel niečo povedať. Videla som to na ňom, ale zatvoril ústa a natiahol sa pre bundu.

,,Asi nie je na to vhodná chvíľa, ale," vytiahol koženú peňaženku. ,,Ale toto máš pre istotu," podával mi striebornú kartu. Očami som behala po jeho výraze a po jeho ruke. Prestávalo sa mi to páčiť. Nikdy v živote som si nemyslela, že mi niekedy Dante bude dávať svoju kartu. ,,Istotu?"
,,Zle som sa vyjadril. Musíme ti za to kúpiť veci. Tá karta je od teraz tvoja."
,,Nie. Ee." Toto už bolo na mňa priveľa. ,,Mne prídu peniaze z poisťovne."
,,Kam ti prídu?" Tou otázkou ma zaskočil. ,,Musím ísť do poisťovne a vybaviť to. Mama mi doteraz platí všetky poistenia, aké existujú." Dúfala som, že mi mamka s Oscarom pomôžu, čo sa týka peňazí. Bolo mi jasné, že taký byt ako som mala za tú cenu už nenájdem, ale nechcela som byť Danteovi dlhšie ako päť dní na príťaž.