Nachvíľu s hviezdami

48.

Bailey

Odbočili sme doprava na cestu, ktorú obklopovalo pár stromov, keď sa však stromy stratili, na čistinke stál obrovský dom. Zvonku pôsobil luxusne a elegantne. Čierna s tmavým drevom pekne ladili. Určite mu to navrhoval nejaký architekt z tej jeho spoločnosti. Aj keď to bol nádherný dom, mne osobne sa viac páčili domy na štýl ako mali Danteovi rodičia v Taliansku. Tento pôsobil osamelo, priam depresívne. Presne by som povedala, že v ňom žije nejaký mladý zazobaný chlapec, ktorý v tom dome viac nie je ako je.

,,Ako dlho je to pešo od centra?"
,,Štyridsať minút. Dvadsať behom."
,,Ty chodíš behať?" Ako inak by vedel ako dlho je to behom?
,,Občas," vystúpil z auta a svetlá pred domom, ktoré zaznamenali pohyb osvietili dom ešte lepšie. Zostala som sedieť v aute. Bolo to prvýkrát, čo som mala ísť k nemu domov.

Dvere od auta sa otvorili. Nie neotvorili sa samé, otvoril mi och Dante. ,,Poď," podal mi ruku. Nebola som chromá, ale prijala som ju a vstala. ,,Daj mi aspoň jednu tašku," natiahla som sa za taškami plnými jedla, ktoré Dante držal v ľavej ruke. ,,Máš chorú ruku. V žiadnom prípade."
,,Je to popálenina, nie zlomenina."
,,Odpoveď je nie," zamkol auto a už kráčal hore schodami k dverám.

Nad nami svietil ubúdajúci mesiac a niekoľko žiarivých hviezd. ,,Kód k domu je ki9tgoi7."
,,Zapamätala som si k." Nemala som šancu si zapamätať takú hovadinu. Kto si dá ako kód niečo také? Mávajú ľudia vôbec kódy na domoch? Ja som v živote nebola u nikoho, kto by mal dom na nejaké heslo.
,,Napíš si to do mobilu."
,,Do akého?"
,,Prepáč," povedal rýchlo. Potiahol dvere a nechal ma vojsť. ,,Niečo vymyslíme."

,,Máš kamery aj dnu?"
,,Nie," odpovedal. Kľúčom otvoril druhé dvere a hneď zamieril do prava, kde hodil na stôl všetky tašky. ,,Takže, dole je garáž a pivnica. Na tomto poschodí mám spálňu, kuchyňu, kúpeľnú a niečo ako obývačku." Zapozerala som sa na otvorenú miestnosť, ktorú nazval obývačkou. Dva gauče. Všetko zladené v tmavo sivej. Jedna stena bola celá presklenená a po bokoch boli dlhé čierne závesy. ,,Kúpeľňa je aj hore. Vlastne ti to hovorím zbytočne. Môžeš to tu preskúmať sama."

,,Kde budem spať ja?" opýtala som sa.
Dante nachvíľu zaváhal a po chvíli povedal: ,,Na poschodí. Vedľa Beinej izby. Už pravdepodobne spí. Zajtra vás zoznámim." Prikývla som a uvedomila som si, že to bude prvýkrát, čo budeme spať na rovnakom mieste, ale nie v rovnakej miestnosti. ,,Myslel som, že ťa v pondelok ráno odveziem do školy, ale poobede, keď skončíš nebudem stíhať, tak si možeš vziať auto."
,,Nemožem si vziať tvoje auto, ty ho potrebuješ omnoho viac ako ja. Navyše môžem ísť aj autobusom." Cestou som si všimla, že tu bola zastávka a chodiť autobusmi a električkami som bola zvyknutá. ,,Myslel som druhým."
,,Jak druhým?"
,,Druhým autom," začal vybaľovať náš nákup.

,,Ty nezarábaš len dva litre, však?" Musel mi vtedy v Taliansku, keď som sa ho to pýtala klamať. Bol to pekný plat, ale ani s takým platom mesačne by si človek nemohol dovoliť takýto dom, upratovačku dve autá a podobne kraviny, ktoré Dante nakupoval. ,,Zarábam, ale denne." Jeho lyšiacky úsmev ma donútil sa usmievať sa tiež. Bola som naňho viac než pyšná. ,,Nie samozrejme stále. Niekedy je to viac. Teraz budem spolumajiteľ developerskej firmy, takže to mi tiež pridá slušne prachy."
,,Rád sa chvasceš," poznamenala som a začala vyberať jogurty z tašky. ,,Konečne mám čím."

V ruke som držala akurát proteínový nápoj, na ktorý mi Dante v supermarkete spravil reklamu. Usmiala som sa naňho, možno ten úsmev ani nezaznamenal, pretože to bol len jemné nadvihnutie kútikov, no ja som vedela, že sa usmievam.

Snažila som sa sústrediť na to, čo cítim, keď sa naňho pozerám. Hnev naňho som už dávno pochovala niekde hlboko do záhrobia. Nezabudla som na to, že sa ku mne po tom ako sme sa vrátili domov správal ako hajzel, ale vedela som, že mu na mne záleží. Bol tu. A robil a hovoril tie maličkosti, ktoré pre mňa tak veľa znamenali. Napríklad v obchode hádzal do košíka hlavne jedlo, ktoré vedel, že budem jesť ja, no on určite nie.

,,Ďakujem," povedala som. Zatvoril skrinku a spravil dva kroky ku mne: ,,Nie. Neďakuj mi." Bol pri mne dosť blízko na to, aby som sa nadýchala jeho vône, ale nie tak blízko ako by som chcela. Spravila som k nemu krok a opatrne sa dotkla jeho hrude. Aj cez tenkú latku trička som cítila teplo jeho pokožky. Chcela som sa ho dotýkať všade. No niečo v mojej mysli ma brzdilo. ,,Nemusel si to pre mňa robiť." Ak by som necítila ako silno mu buší srdce, myslela by som si, že sa mu zastavilo. Pozrela sa mu do oči, ktoré pripomínali tmavé mraky. ,,Veci, ktoré nemusím sú vždy príjemnejšie."