Nachvíľu s hviezdami

37.

Bailey

Posledné dva dni som strávila nadávaním sama sebe. Hranica mojej sprostosti sa nedala ani opísať. Šla som za ním, aj keď mi jasne povedal že ma vo svojom živote nechce. Mala som to rešpektovať, hneď keď to povedal. Nebolo to prvýkrát, čo som mu doliezala a nebolo to prvýkrát, čo som si sľúbila, že sa tak strapňovať už nebudem. Pred niekoľkými dňami som nielenže ho stalkovala po celkom meste, ale ešte k tomu som mu potom v noci písala. Nemala som v sebe žiaden alkohol. Aj keď moje správy tak vyzerali.

,,Prečo si ich nevymazala?" opýtala sa ma Margaret. Sedeli sme na pódiu a mali sme akurát pauzu. ,,On si ich hneď pozrel."
,,Mala si ich aj tak vymazať." Áno. Mala. ,,Aj tak posadnutosť menom Dante ma už prešla."
,,Všimla som si, keďže to hovoríš siedmy krát za dnešný deň."
,,Druhý," uznala som, že už som to možno povedala.
,,Siedmy."

,,Čo Adrian?" chcela som zmeniť tému a tak trochu som sa začínala cítiť divne, že sa s Marg rozprávame len o mne. Mykla plecami. ,,Nič sa nestalo?"
,,Ani nie," zapozerala som sa na ňu a bolo mi jasné, že mi klame, že niečo sa určite udialo. No nechcela som na ňu tlačiť. Úprimne ma trochu štvalo, že ja som jej hovorila takmer všetko a ona mne skoro nič. ,,Ja si myslím, že niekoho má," povedala Margaret ,,Veď aj má."

,,Myslím Danteho." Pokrútila som hlavou: ,,Určite nie," ďalej som krútila hlavou. ,,Bailey?"
,,Mh?"
,,Si v pohode však?"
,,Čo? Jasné, že som. Sľúbila som si, že Danteovi nevenujem už ani jednu myšlienku."
,,Dobre. Ja si tiež myslím..."

Na pódiu začala tlieskať slečna Kötelesová. Nevedela som presne ako sa jej meno vyslovuje, všetci ju volali jednoducho Mary. Vlastne všetkým učiteľom sme hovorili krstnými menami. ,,Máme ešte prácu," vyhlásila. Aj keď hodiny s ňou boli vždy najlepšie. Na jej hodinách sa jednoducho nudiť nedalo.

Po tom ako sme hodinu mali každý zahrať postavu z nášho obľúbeného filmu a ostatní ju mali hádať nás Mary pustila skôr na ďalšiu prestávku. Niekedy som mala pocit, že konzervatórium nie je ani škola, ale skôr len nejaký kurz.

Všetci už odchádzali pomaly zo sály a ja som išla hneď za Margaret. ,,Bailey?" zastavila ma. ,,Chcela som sa ťa opýtať či plánuješ prestúpiť teraz alebo až na ďalší mesiac." ,,Prestúpiť?" zopakovala som po nej. S mojim prestupom som sa nezapodievala. Žiadne papiere som nevyplňovala a dokonca som sa o tom ani nezmienila. ,,Dekanka mi povedala, že plánuješ prestup na súkromnú školu, tak som sa ťa chcela opýtať, že či si ešte zahráš na konci semestra na absolventskej práce u nás alebo u nich."
,,Ehm asi u vás ešte," povedala som rýchlo. Ako to mohol Dante urobiť bezo mňa? Bez toho, aby som o tom vôbec vedela.

Po prednáške z dejín divadla, ktoré som z celej duše nenávidela som sa vybrala cestou domov. Do uši som si vopchala sluchadká a pustila album Wiped out. Poslednú dobu som ho počúvala stále. Vytiahla som mobil a otvorila chat s tým, na ktorého meno som už ani nechcela myslieť.

Bailey: Čo si myslíš že robíš????

Na mobile sa mi okamžite pod správou zobrazilo slovo videné. Hneď po ňom nasledovali tri bodky. Naozaj sa mi páčilo, že odpisoval neuveriteľnou rýchlosťou akoby čakal neustále na chate. Vlastne nie!  Nepáčilo, teda páčilo by sa mi to na každom. Bola to len vlastnosť. Dobrá vlastnosť. Nemožem sa stále sústreďovať na to, čo je na ňom dobré. Mala by som sa skôr sústrediť na jeho zle vlastnosti.

Dante: Jem.
Bailey: O tom nehovorím!!!To že ješ mi je úplne jedno
Dante: Používaš nadmerne veľa interpukčných znamienok.
Bailey: Ahhh!!! Prečo si mi nedal vedieť o tom prestupe? Ako si to vôbec mohol spraviť bezo mňa?
Dante: Mala by si byť rada. Aspoň som ťa neobťažoval.
Bailey: Čo ak tam už nechcem ísť
Dante: Klameš. Chceš tam ísť
Bailey: Už len kvôli tomu, že si ma tam dostal ty nechcem
Dante: Všetci čo tam chodia sa tam dostali cez kontakty alebo peniaze tak sa prestaň hrať na morálnu.
Bailey: Dávať za každou vetou v správach bodku je divné
Dante: Hovoríš od veci.
Bailey: Nič už od teba nechcem

Narazila som do niečoho tvrdého. Lepšie povedané niečo narazilo do mňa. Len tak-tak som udržala rovnováhu. Zdvihla som svoj mobil z chodníka a pozrela sa hore, na osobu ktorá do mňa vrazila. Prezrela som si ho od piet až po čelo. Vlasy mal úplne biele. Obočie mal husté a tmavé a dokonca mu ho zdobil piercing. Pod plnou dolnou perou, na ktorej mal tiež kovový krúžok mal malé znamienko.

Vybrala som si slúchadka z uší. ,,Doriti. Prepáč," vyhŕkol. ,,Dúfam, že nie je rozbitý," hlavou kývol na môj mobil. Postavila som sa. ,,Nie, nič sa nestalo," slabo som sa pousmiala. ,,Určite?"
,,Určite," pauzou som pesničky na svojom mobile a strčila si ho do vrecka. ,,Chodíš tu do školy?"
,,Nie! Vlastne áno."
,,A tvoje meno je?" Bolo zvláštne, že sa so mnou snažil viest rozhovor. Nikto predtým sa mi na ulici neprihovoril.
,,Bailey. Bailey," povedala som rýchlo.
,,Nechceš ísť niekam Bailey Bailey?"
,,Kam?" spýtala som sa zvedavo. Aj keď som už vtedy dobre vedela, že by som šla s ním kamkoľvek.
,,Neviem napríklad do parku."
,,Neviem či budem môcť. Nie som zvyknutá chodiť s cudzími ľudmi."
,,Rune."
,,Čože?"
,,Tak sa volám. Takže sa už teoreticky poznáme," usmial sa.