Nachvíľu s hviezdami

1.

Pred piatimi rokmi
Bailey

Všade sa ozývala hudba a každý tón sa mi ozýval v hlave ešte niekoľkokrát. Kráčanie mi prišlo nejak zvláštne namáhavé. Celé moje telo bolo ťažké a nohy ma hrozne boleli.

Modré svetlo, ktoré sa hýbalo ma nachvíľu oslepilo. Hľadala som ho na parkete, ale tam, kde som ho nechala už nebol. Dante bol ešte viac opitý ako ja, čiže som znervóznela, keď ma očividne nepočúvol a nestál poslušne na kraji parketu.

Niečo ma uštíplo dozadku. Strhla som sa a otočila sa, ale hneď som svoj rýchly pohyb oľutovala, keďže sa mi zakrútila v hlave. ,,Šibe ti?"
,,Vždy som to chcel skúsiť!" zakričal na mňa Dante, aby som ho počula cez hlučnú hudbu. Niečo za tým povedal, ale nepočula som ho. Videla som len ako sa jeho pery hýbu. ,,Čože?"
,,Či si zvracala?"
,,Nie," pokrútila som hlavou. Ja som síce nezvracala, ale kým som sa dostala na záchod prešlo pätnásť minút. O takomto čase sa tam už väčšina dievčat váľalo po dlážke a zvracalo kamkoľvek, kde sa dalo.

Dante sa usmial a jeho biele zuby v tme priam zažiarili. Z jeho pier som odčítala slovo: ,,Poď." Vzal ma za ruku a začal ma ťahať na parket, kde bolo na môj vkus príliš veľa obtierajúcich sa tiel.

Prekvapilo ma, že chcel tancovať. Keď sme šli do tohto klubu stále mi opakoval, že nebude len so mnou. Silno som držala jeho ruku a brodila sa cez tancujúcich ľudí.

Dante zastál a chytil ma aj za druhú ruku a začal sa hýbať. Chvíľu som sa pozerala ako zvláštne tancuje a snažila sa napodobniť jeho pohyby. Vlasy mal trochu sponeté, keďže v klube bolo neuveriteľné horúco a dusno. Rukami mi prešiel po bokoch a pritiahol ma bližšie k svojmu telu. Nevzpierala som sa, práve naopak. V tú chvíľu sa mi páčilo ako sa hýbal a čo robil. Začal sa nakláňať nižšie k mojej tvári a oprel si čelo o to moje. Jeho pohyby, ktoré nazýval tancom boli už pomalšie. Vtedy sa začal pomaly približovať k mojim perám. Aj tie moje mu šli naproti. Na začiatku sa o seba len opatrne obtreli, no po pár sekundách som sa vrhla na Dantove ústa.

V hlave sa mi stále točilo, ale ten okamih, ako naše pery do seba zapadali, som chcela natiahnúť, čo najdlhšie. Bozkávala som sa s mojím najlepším kamarátom a nechcela to zastaviť. Nechcela som to nikdy zastaviť. Naše jazyky sa o seba obtierali a bolo až zvláštne ako nám to spolu šlo.

Chytil ma za ramená a opatrne odtiahol od seba. Srdce sa mi rozbúchalo, že som možno spravila niečo zlé, že možno sa na mňa hnevá. Nepáčilo sa mi, že sa odtiahol. Na Dantovú tvár nachvíľu zasvietilo červené svetlo. Všimla som si, že sa mračil. Naklonil sa k môjmu uchu: ,,Potrebujem vzduch!" zakričal.

Trvalo nám dosť dlhú chvíľu, kým sme prešli znovu cez všetkých tých ľudí k východu. ,,Je mi zle," povedal hneď ako sme boli vonku v tichej letnej noci.

Bolo príjemné byť vonku, kde sa vzduch oproti zafajčenému, upotenému klubu nedal porovnať.

,,Hrozne smrdííím," zamrmlala som a rukou sa pokúsila prečesať svoje zachulvené hnedé pramene. ,,Poďme domov." Postupne na mňa dopadala taká únava, že som si nebol istá, či zájdem ten jeden kilometer domov.

,,Myslíš, že to pred tvojou mamou uhráme na triezvych?"
Začala som sa smiať. ,,Ani o nás nebude vedieť. Budeme ako tajní agenti," naťahovala som tú vetu, pretože jazyk sa mi hýbal hrozne pomaly.
,,A keď nás odhalia, tvoj otčin bude zase potom po mne vrieskať."
Môj nevlastný otec, Oscar Danteho neznášal. Nemal na to žiaden normálny dôvod, len ho proste od prvej chvíle, čo som ho ako trinásťročná doniesla na Vianoce domov, nenávidel. Od toho dňa uplynulo už vyše päť rokov.

Danteho som stretla v čakárni v nemocnici. Moja mama musela zostať hospitalizovaná, pretože mala zápaľ pľúc. Nebolo to nič vážne, mala len dusivý kašeľ . Chcela som ju ísť pozrieť, ale nebola na izbe. Netušila som či šla na záchod alebo do bufetu. No jedno z toho určite. Vybrala som sa do nemocničného bufetu, ale tam nebola. Tak som si sadla na najbližšiu stoličku a plánovala tam počkať pár minút. No prisadol si ku mne chlapec, ktorý mal okolo ruky obmotaný obväz a na líci mal asi trojcentimetrový škrabanec. Vlasy mal strapaté a všimla som si, že aj nohavice ma ošuchané.

Dlhšie som premýšľala, že či sa ho spýtam či je v poriadku, ale nikdy som nebola tá, ktorá sa prihovárala.  Vlastne som bola introvert už odjakživa. Ľudia mi nikdy nevadili, len som sa bála s nimi rozprávať.
,,Čo sa ti stalo?" opýtala som sa rýchlo. Otočil sa prekvapený, že naňho niekto rozpráva. ,,Spadol som zo skatu na sklo."
,,Na sklo?"
,,Hej v skateparku často prespávajú bezdomovci, čiže je tam veľa rozbitých fliaš."
,,Šili ti to?"
,,Áno."

Nachvíľu zavládlo medzi nami ticho. ,,Prečo si tu ty?"
,,Prišla som za mamou."
,,Pracuje na Vianoce?"
,,Nie. Je chorá."
Nepovedal, že je mu to ľúto, ani sa viac nezaujímal, povedal len: ,,Vianoce sú nahovno."
,,S kým si tu?"
,,Sám. Pohádal som sa s mamou a povedala, že mám vypadnúť."
,,Možeš ísť so mnou k nám, keď chceš."
,,Nepoznám ťa," pokrčil nos.
,,Pravda," usmiala som sa a podala mu svoju ruku: ,,Som Bailey."
,,Meno pre psa," zašepkal.
,,Ty si?" odignorovala som jeho narážku. ,,Dante."

Prvú kapitolu by sme mali za sebou <3 Ešte asi jedna lebo dve kapitoly "flashbacku" a posunieme sa do súčastnosti.  Dúfam že nebudete mať v tom chaos.
Zajtra vydám ďalšiu kapitolu a potom uvidím, ale zatiaľ ma to veľmi baví. Písanie tejto kapitoly som si dosť užila, tak dúfam že aj vy. Ďakujem vám že ste si ju prečítali 🫶🏻❤️