Nachvíľu s hviezdami

8.

Bailey

Týždeň ubehol neuveriteľnou rýchlosťou. Dante mi vôbec nevolala. Iba občas mi napísal len nejakú stručnú informačnú správu ohľadom našej cesty. Aj napriek tomu som nevedela takmer nič. Len to, že ideme do nejakého mesta blízko Benátok. Nikdy som v Taliansku nebola, vlastne som nebola nikde. Moja rodina veľmi necestovala, dokonca ani na také typické letné dovolenky k moru alebo na hory. Málokedy sme išli na výlet a ak áno, tak len v blízkosti nášho mesta. V popravde mi to bolo ľúto, pretože som nemala veľa záživných spomienok, čo sa týkalo môjho dospievanie. Jedine s Dantem, ale tie som sa snažila zo svojej mysle vymazaťx

Chaoticky som si hádzala veci do kufra. Vzala som si len pár pohodlných kúskov. Netrápila som sa veľmi tým, že či mám oblečenie na každú príležitosť. Svoj poloprázdny kufor som zapla a dala k dverám na chodbu. Dante mal pre mňa prísť už o ôsmej, aby sme  všetko stihli.

Meškal. Nie žeby ma to prekvapovalo. Chodieval vždy ako sa mu zachcelo.
Niekedy meškal a niekedy nie.

Nevedela som ako sa ohľadom toho všetkeho cítim. Keď som Margaret oznámila, že nakoniec idem do Talianska, smiala sa. Dokonca by som jej smiech nazvala až výsmechom.

Unavená z noci, ktorú som neprespala som pochodovala po byte a čakala, kedy mi Dante zavolá. Prešlo už dvadsať minút a ja som každú chvíľu kontrolovala svoj mobil, či náhodou na ňom nie je Dantove meno. Po chvíli mi napadlo, že možno čakám zbytočne. Čo ak Dante zo mňa chcel spraviť len debila? Čo ak si to vymyslel? A ja som sa zbalila a chystala úplne zbytočne?

Niekto zaklopal na dvere. Prudko som vstala a takmer vytrhla dvere.
Nadvihol pery. Asi keby Danteho nepoznám nazvala som ten pohyb úsmevom, lenže ja som ho poznala až príliš dobre. Vedela som, že keď sa usmieval úprimne, usmievali sa u aj oči. Keď sa usmieval, neboli také chladné a mŕtve, práve naopak žili. Rovnako to mal aj so smiechom, keď sa smial chytil sa za brucho akoby ho bolelo.

,,Mal si mi zavolať!" povedala som bez pozdravu a začala si obúvať tenisky. ,,Som džentlmen. Prišiel som ti pomôcť s kufrom."
Nadvihla som obočie, ale nepovedala som  žiadnu uštipačnú poznámku. Drgla som do Danteho, aby uhol a ja som mohla vyjsť z dverí. Na chrbte som mala ruksak a za sebou som vláčila kufor, keď sa Dante nahol, aby mi pomohol, uhla som sa. ,,Nechcem tvoju pomoc," povedala som, keď sa opäť pokúsil mi vziať kufor. ,,Ja ti, ale chcem pomôcť," povedal rázne.
,,Prečo?"
,,Mám na to náladu."
,,Nie, vďaka."

Všetku batožinu som si nahádzala do kufra. Samozrejme sama. Otvorila som zadné dvere a posadila sa. Dante na mňa v hornom zrkadle pár sekúnd žmurkal: ,,To myslíš vážne?"
,,Na letisko je to pol hodina cesty," povedala som to akoby to mal byť dosť dobrý dôvod. Predtým mi vedľa neho sedieť nevadilo, ale teraz...Teraz som mu chcela len robiť nervy.

Naštartoval a šiel po úzkej ulici rovno na križovatku. Na uši som si dala slúchadká a pustila si nový album, ktorý vyšiel len predvčerom. Pozerala som sa von oknom a sledovala ako míňame bytovky, domy a ostatné autá. Slnko opatrne svietilo a na oblohe bolo príliš veľa oblakov, ktoré takmer stalle zakrývali slnko. Nevedela som či Dante počas cesty niečo hovoril ani som sa tým netrápila. Ak aj hovoril určite si všimol, že ja s ním hovoriť nechcem, a preto som si dala sluchadká.

Zaparkovali sme blízko letiska, ale museli sme chvíľu kráčať. Celý čas som sa snažila držať sa od Danteho aspoň dva metre ďaleko.
Dante sa obzrel za sebou a počkal. No ja som urobila to isté. ,,Mala by si sa prestať správať ako keby som mal lepru!"
,,Nemáš lepru, ale nejakú chorobu určite máš."
,,Mhm. Povieš mi aj moju diagnózu?" už nebol vôbec milý, práve naopak mala som ho presne tam, kde som chcela. ,,Si bipolárny a máš adhd." Tie dve ochorenia mi ako prvé napadli, keď som sa pozrela na Danteho. ,,A máš chlamýdie od Priscily."

Lásky moje. Tým, že som včera nevydala žiadnu kapitolu tak dnes budú dve 💋❤️ Ďakujem vám za podporu. Love ya all