Nachvíľu s hviezdami

44.

Bailey

,,Čo. To. Je?"
,,Otvor to," povzbudil ma Dante
,,Nemám rada prekvapenia a teraz na to naozaj nie je vhodná chvíľa." Nebola. Bolo niečo po dvanástej v noci a Dante prišiel za mnou, a tak sme stáli na prahu mojich dverí.
,,Ja viem, ale viem, že ťa tá vec poteší." Vedela som, že čaká, kedy ho pozvem dnu, ale ja som to urobiť nechcela. Sľúbil mi, že mi dá čas, že na mňa počká, no aj tak po vyše dvadsiatichštyroch hodinách svoj sľub nedodržal a tlačil na mňa. Dante bol vždycky takýto. Musel mať, to čo chcel ihneď, inak to chcel ešte viac.

,,Asi by si si to mal vziať ty." Nevedela som, čo v malej škatuľku bolo, ale nemala som z toho dobrý pocit.
,,Nie. Kvôli tej veci som prácu, ktorú robievam tri hodiny spravil za hodinu, aby som stihol obchod, v ktorom to predávajú." Pozrela som na Danteho, ktorý ma povzbudzujúco pozoroval.

Opatrne som potiahla mašličku, ktorou bola krabica obmotaná.
,,Balil si to ty?"
,,Hej," vydýchol. Tmavomodrý baliacu papier s hviezdičkami som začala opatrne trhať po okraji. Keď som si všimla, čo v krabicu je, okamžite som s rozbaľovaním prestala.

,,Pozeráš sa na mňa ako na blázna."
,,Ehm...no," prehltla som. ,,Správaš sa tak."
,,Aj sa tak cítim." Narovnala som sa a pokúsila sa mu podať krabicu: ,,To prijať nemôžem."
,,Možeš, je to len vec."
,,Sú to slúchadká za niekoľko stoviek. Mohla by som to brať, že sa ma snažíš podplatiť." Napnuté ruky ma už boleli, pretože Dante si tú krabicu ani po minúte čo som mu ju vracala nevzal. Jeho ruky boli stále pri tele: ,,Veľmi si ich chcela." Predtým sme si nikdy nedávali darčeky len tak. S Danteom sme si ich dávali len dvakrát do roka, a to na Vianoce a narodeniny. Väčšinou to boli darčeky typu hrnček, sprcháč a podobne.

,,Kto ti povedal, aby si mi niečo kúpil?"
,,Nikto mi to nepovedal a mala by si byť rada, pretože toto bola až úplne posledná možnosť."
,,Čo boli tie prvé možnosti?" opýtala som sa a naozaj ma to zaujímalo. ,,Ak ma pustíš dnu, porozprávam ti o nich."

Otočila som sa a nechala dvere otvorené, aby ma nasledoval. Danteovu trvalo minimálne štyri minuty kým si vyzul tenisky a prišiel za mnou do obývačky, kde som si roztiahla gauč a pozerala Too hot to handle. ,,To je reality show?" prisadol si ku mne na gauč. Nohy si nechal vystreté, ale aj z roztiahnutého gauča mu dostávali chodidlá a väčšia časť lýtok. ,,Áno, je."

,,Páči sa mi ako voňajú tvoje periny." Pousmiala som sa a nenápadne potiahla svoj paplón smerom k nemu. ,,Tak rozprávaj."
Dante sa slabo zasmial: ,,Chcel som ti postaviť divadlo." Nadvihla som obočie. ,,Vieš, že by som toho bol schopný." ,,Viem, ale asi som rada, že si sa to nesnažil zrealizovať."
,,Nebolo by napísané na teba. Bolo by venované tebe, ale na papieroch by bolo moje, aby keby náhodou by mi hrozila exekúcia, to divadlo by mi vzali prvé."
,,Jasné, takže si mi chcel dať divadlo, v ktorom by som len vystupovala."
,,Ďalšia možnosť bol pes. Vždy si chcela dogu," pokračoval v rozprávaní značne ignorujúc moju otázku.

,,Mám alergiu na psy."
,,Spomenul som si na to akurát vtedy ako som pozeral inzeráty. Nevadí môžem si kúpiť psa ja a ty ho možeš občas ísť pozrieť."
,,Pomenuješ ho Bailey?" opýtala som sa. Dante kedysi často narážal, že moje meno je ako pre psa. ,,Inak by som nemohol."

Aj napriek tomu, že som chcela čas a pôvodne som nemala v pláne ho pustiť ani dovnútra mi s ním bolo dobre. Lepšie než s kýmkoľvek na svete. ,,Chceš to so mnou pozerať?"
Dante sa pozrel na stenu, na ktorej som premietala. ,,Aj keď nemám poňatia o čom to je, chcem." 
,,Táto show mi vždy pripomenie Ester. Ste ešte v kontakte?" okamžite ako som to povedala som to oľutovala.
Dante zaklonil hlavu a z hrdla sa mu vydral zvuk podobný stonu a smiechu zároveň. ,,Takto. Teoreticky áno, ale nakoniec jej došlo, že si z nej robím srandu a začala písať niečo v zmysle, že chce byt lojálna voči frajerovi."
,,Nechcela sa cítiť ponížene."
,,Ja ženy neponižujem. Písal som jej pravdu. A dúfam, že sa s ňou už nikdy nestretneš."
,,Dosť som kontakt s Ester obmedzila."
,,To je dobré, lebo som jej napísal, že jediný dôvod, prečo som ju začal sledovať, bola moja budúca manželka."
Dotkla som sa jeho čela: ,,Nemáš horúčku, ale zreničky máš nejaké väčšie."
,,Povedal by som to pri vedomí, aj kebyže mám horúčku, aj kebyže som na drogách." 
Bolo divné počuť Danteho hovoriť, také veci. Ja som na svadbu neverila a nikdy mojim snom nebolo kráčať k oltáru v obrovských tortových šatách. Myslela som, že ľudia sa môžu milovať a nepotrebujú to k tomu.  Zahľadela som sa na ňho a po chvíli povedala: ,,Dante, ja si ťa nikdy nevezmem."
,,Uvidíme."

Ani neviem jak dlho nebola kapitola a mrzí ma to. No bola som dlhooo preč a stále som niečo mala. 💖No som tu a ľubim vás a vážim si že tu ste aj vy