Nachvíľu s hviezdami

15.

Dante

Hneď ako sa pesnička skončila som Bailey pustil a ustúpil o krok dozadu. Moja mama sa na nás už nepozerala, začo som bol rád. Namiesto toho sa na mňa pozerala Bailey akoby nechápala, prečo som náš tanec prerušil.

,,Vypnem to rádio," povedal som, pretože hlas Kality, otravnej moderátorky, mi rezal uši. Nikdy som ju nemal rád. To, len otec, dvakrát do týždňa čakal, že mu z rádia zavolajú, že vyhral niekoľko tisíc eur. Vypol som rádio a obzrel sa za seba na Bailey, ktorá si sadala naspäť do siete. Potreboval som odísť. Chvíľu som premýšľal, že jej niečo
poviem, že idem pracovať, alebo
niečo v tom zmysle. Nakoniec som však bez slova odišiel naspäť do domu.

Bolo zvláštne byť s Bailey po tom, čo sme spolu roky nehovorili. Jej irónia a uštipačnosť mi začínali
liesť na nervy, no mal som pocit, že každou hodinou sa to zlepšuje, že sa každou hodinou
menej hnevá. Nechcel som nič viac. Len stráviť tento týždeň v kľude. Vrátiť sa domov, dostať Bailey na to konzervatórium a viac o nej nepočuť.

Otvoril som počítač a do kalendár na nabudúci týždeň písal všetko, čo
budem musieť vybaviť. Vedel som, že vziať si týždeň dovolenky ma bude stáť veľa práce. Telefonáty a zasadnutia som si narval tak, že som mal medzi nimi len dvojminútové prestávky.

,,Zlatko," vtrhla mi do izby mama. Potlačil som chuť zanadávať. Nikdy si nezvyknem na spôsob akým otvára dvere a s dupotom kráča dnu.
,,Odlož ten počítač."
,,Mami, ja niečo robím."
,,Toto je dôležitejšie," vychmatla mi
notebook.

,,Musíme sa porozprávať." Túto vetu som odjakživa nenávide. ,,Dante viem, že ti to opakujem stále dookola, ale vieš, že nám na tebe záleží, aj keď si musel odísť."
,,Mami," povedal som varovne. Nechcel som ten preslov znovu počuť. Vedel som, že ma moji rodičia majú radi. Teraz som všetko chápal, ale keď som mal dvanásť, hneval som sa. Vlastne pravdpeodobne nejaké kvapky hnevu vo mne stále zostali, ale to nič nemenilo na tom, že som uchu chápal. Chápal som, že kebyže to nie som ja bola by to Andrea.

,,Myslím, že by si mal zájsť za Isabellou a povedať jej to." Pokrčil som nos. Nechcel som sa s ňou stretnúť. Isabella bola katolička, taká tá prehnane veriaca, ktorá čaká na sex po svadbe a na druhý príchod Ježiša. Nič som proti tomu nemal, ale rodičia jej nahovorili, že budem jej ženíchom ja, takže sa ma na
akýchkoľvek stretnutiach snažila na to pripraviť. Kebyže mi rodičia výberu hocijakú
inú nevestu ani raz by som sa s ňou nestretol. No s Isabellou
som párkrát bol. Bol som s ňou, pretože bola nádherná. Kvôli jej jemným črtám som dokonca aj premýšľal, že by sme mohli uzavrieť manželstvo, ale potom som si to rýchlo rozmyslel.

,,Ja sa jej bojím," povedal som mame. Z časti to bola pravda. ,,Ona vie, že asi niekoho máš, len by sa patrilo kebyže za ňou prídeš a oficiálne jej to povieš."
,,Mhm. Nie."
,,Aj s Bailey by ste za ňou mohli zájsť."
,,Absolutne nie."
,,Zase si tvrdohlavý," zastonala.
,,Vieš jak má tá tvoja tvrdohlavosť štve?" ukázala na mňa prstom.
,,Vidím," povedal som tichšie. Moja mama si len povzdychla. ,,To, čo ti teraz poviem...Sľúb mi, že to nebudeš otcovi vyčítať."

Mlčal som a čakal, že bude mama hovoriť ďalej. ,,Tá svadba. Vieš ako sú Adornovci nábožensky založený." Vyšiel zo mňa zvuk utlmeného smiechu. Isabellin otec mi raz povedal, že pôjdem do pekla, lebo som v desiatich povedal, že si myslím, že modlitby sú na nič.

Mama na mňa zazrela a pokračovala: ,,Mali peniaze a Isabelin otec ponúkol, že zaplatí, ak si ju vezmeš. Tvoj otec s tým súhlasil. Asi si myslel, že nás to z tej najväčšej diery dostane von. Takže teraz, keď sa svadba ruší, mu dlhujeme, preto bol z toho otec taký..."
,,Koľko?" Nechápal som, prečo mi to nepovedali hneď. Mohol som si myslieť, že šlo tak ako vždy o peniaze. Moja rodina predala moju slobodu, očividne ani to nepomohla a museli ma aj tak poslať do zahraničia bývať k tete. ,,Tým sa netráp."
,,Ja to zaplatím."
,,Ja viem, že sa ti darí, ale toto je otcov problém."
,,Predal ma!" Takže všetky výhovorky, ktoré mi doteraz hovoril ohľadom tej svadby boli vymyslené. Klamal mi.
,,Nepredal."
,,Prečo to musím byť vždy ja?" Nerozumel som tomu.
,,Si najsilnejší, ale to nie je všetko, čo som ti chcela povedať."

Pošúchal som si oči a nevedel či chcem vedieť ešte niečo ďalšie, čo mi chce povedať. ,,Je už tvoj."
,,Nie," pokrútil som hlavou. ,,Nie. Nie." Mama mi podávala zamatovú krabičku. ,,Ja jej kúpim prsteň. Nedávaj mi ten tvoj."
,,Keď si bol malý vždy sa ti páčil."
,,Ten prsteň je tvoj!"
,,Tvoj otec naňho robil celé jedno leto."
,,Veď práve je tvoj."
,,Nechcem si ho vziať do hrobu," hodila na mňa krabičku. ,,Nemožem to prijať," hodil som jej naspäť krabičku. ,,Ale ja ti ho dávam,"
hodila ju mne. ,,Lenže ja nemožem!" opäť som jej ju hodil.
,,Veď máš Bailey."
,,Ja sa, ale ženiť nechcem," výklzlo to skôr z mojich pier ako som to stihol ovládnuť. ,,Jak nechceš?" Mama zovrela krabičku s prsteňom v ruke. Nadýchol som sa: ,,Je to len papier. Ja Bailey milujem, nepotrebujem k tomu ten kus papiera."