Nachvíľu s hviezdami

22.

Bailey

Ak by som vedela kód od Danteovho mobilu, prečítala by som si aspoň niektoré správy, ktoré si písal s Ester. Lenže po tom, čo som tam zadala dátum jeho narodenia a štyri nuly,
mi už nič nenapadalo. Dante si akurát odišiel zmyť z tváre masku.
Hneď ako odišiel som vzala jeho mobil. Bolo mi jedno, čo mi na to hovorilo svedomie. Chcela som to proste vedieť. Začala som ťukať do klávesnice náhodné čísla. Keby boli len štyri mala by som väčšiu šancu, že sa trafím, lenže Dante mal až šesťciferné heslo. Na obrazovke sa objavila veta: Vyčerpali ste pokusy.
Zastonala som a vedela, že Dante sa určite do pätnástich minút vráti. Takže ak sa pozrie na svoj mobil asi zistí, že som sa pokúšala doň dostať. Položila som jeho mobil tam, odkiaľ som ho vzala a chytila knížku.

Neprečítala som ani jednu vetu a už sa dvere od izby otvorili. Dante podišiel k skrini a vytiahol z nej nejaký kúsok látky. ,,Ideme von," oznámil mi.
,,Teraz?"
,,No."
,,Nikam teraz nejdem."
,,Ja som sa ťa nepýtal."
,,Aha, takže nemám už ani právo odmietnuť."
,,Potrebuješ ísť na vzduch."
,,Vonku je zima."

Nevyhrala som. O pár minút som sa už obliekala. Netušila som, kam ideme ani kto ide. Nepýtala som sa a Dante mi to sám nepovedal. Stála som už pri dverách. Dante akurát vzal svoj mobil a pri pohľade na obrazovku sa zamračil: ,,Dobrý pokus." Ironicky sa usmial a svoj mobil strčil do vrecka na svojich teplákoch.

~

Kráčali sme dole kopcom. Prišlo mi trochu zvláštne, že nikto nešiel, len ja a Dante. Boli sme zase sami a postupne som sa začínala cítiť v jeho prítomnosti zvláštne. Nevedela som, čo mám úplne robiť, pretože som si až v tú chvíľku uvedomila, že keď nie sme s Danteovho rodinou, nemusím sa viac pretvarovať. No nechcelo sa mi s ním hádať a naťahovať. 
hádať.

,,Vidíš nie je taká zima."
,,Je mi zima."
,,Tak si sa mala lepšie obliecť," povedal trochu drsnejším hlasom.
Kráčali sme k jazeru. Presne k tomu jazeru, na ktoré som mala z nášho balkónu výhľad. Dante zastál a sadol si na zem. Aj napriek tomu, že tráva bola studená a vonku fúkal chladný vietor.
,,Možeš si sadnúť."
,,Dostanem ešte zápaľ močových ciest."
,,Ty máš na všetko odpoveď." Nadvihla som obočie: ,,A to je zlé?"
,,To som nepovedal."

Chvíľu som sa na Danteho pozerala. Nohy mal pokrčené. Pukal si kĺbiky prstov a sivými očami pozeral dopredu na jazero. Jeho oči
mi v tú chvíľu prišli akési mŕtve. Nevedela som nad čím premýšľa, ale zaujímalo ma to. Opatrne som si prisadla k nemu: ,,Čo sa stalo?" opýtala som sa. Dante sa pozrel na trávu a potom naspäť na jazero.
,,No tak, vidím, že sa niečo stalo." Nechcela som ho do ničoho nútiť. Dante nebol typ, čo sa zdôveroval zakaždým, keď ho niečo trápilo. Vlastne sa mi nezdôveril nikdy s ničím. Nerád hovoril o veciach, čo ho trápili. Na jednu stranu ma to štvalo, pretože som nevedela o ňom veľa podstatných vecí. Veľa vecí, ktoré kamaráti o sebe majú vedieť.

,,Chýbala si mi," povedal zachrípnuto.
Nepovedala som mu na to nič. Prehĺtla som a aj keď sa niečo so mnou vnútri dialo, nevedela som čo to je. Nevedela som, prečo to
povedal. Nevedela som načo to povedal. Chcel, aby som mu povedala ako veľmi ťažké som to mala bez neho? Ako veľmi mi chýbal?

,,Prečo to robíš?"
,,Čo?"
,,Prečo žiarliš."
Zasmiala som sa a pokrútila hlavou: ,,Ja nežia-"
,,Tak prečo si sa mi skúšala dostať do mobilu? Alebo čo ten včerajší večer?"
,,Bola to len zvedavosť a provokácia."
,,Nechcem, aby si očakávala, že po tom ako prídeme domov sa niečo zmení."
,,Nič sa meniť nebude," povedala som, aby som presvedčila samú seba.
Chcela som vôbec, aby sa niečo zmenilo?

Pri jednej hádke, ktorá bola už dávno, veeeľmi dááávnoo mi Dante povedal, že nikto nie je nenahraditeľný. Túto vetu som si opakovala dookola, ale doteraz som nenašla niekoho, kto by mi v živote nahradil Danteho. Niekoho kto by ma nútil chodiť do kina aspoň raz za mesiac. Niekoho, kto by ma bránil pred všetkým. Niekoho komu by som mohl povedať každú jednu myšlienku nahlas.

,,Pre mňa je prvoradá práca nie priateľstvá."
,,Dobre." To, čo povedal ma prekvapilo, no neprejavila som to. Dante v škole nebol nejak veľmi nadaný. Jediné, čo mu šlo bola chémia. Inak takmer prepadával. No bol veľmi cieľavedomý. Hovorieval, že jeho cieľom je byť najbohatší z rodiny a že známky pre jeho budúcnosť nič neznamenajú. Aj napriek tomu by som nepovedala, že bude naozaj v jeho živote len práca. ,,My už priateľstvo aj tak nemáme," povedala som s čo najväčším flegmatizmom, aké som v tú chvíľu dokázala predstierať.

,,Len vzťah," pousmial sa a chcel odľahčiť náš rozhovor. ,,Vážny vzťah," dodala som. ,,Ako si sama povedala vezmeme sa na lúke a budeme mať dvanásť deti."
,,Čože?" Ja som niečo také povedala? ,,Včera si o tom hovorila Sofií."
,,Nieee."
,,Mhm. Nevyzeraš, že by si chcela dvanásť detí, ale chápem, že si asi našla toho pravého, tak chceš aby po svete behalo, čo najviac ľudí s takými úžasnými génami."
,,Trinásť je krajšie číslo."