Nachvíľu s hviezdami

42.

Bailey

Kráčali sme domov z parku, tentokrát sme sa už za ruky nedržali. Naschvál sme kráčali, čo najdlhšou cestou, cez mesto.

,,Plánuješ si zase nafarbiť vlasy?" spýtala som sa Runa, pretože korienky vlasov mal výrazne tmavé. ,,Nie, ale plánujem sa ostríhať a počkať kým mi dorastú moje vlasy."  ,,Nemal by si sa dať ostríhať. Páčiš sa mi s takýmito," opatrne som sa dotkla jeho jemných vlasov.
,,Keď to hovoríš ty, Bailey," na jeho tvári sa objavil poloúsmev. ,,Ak by si chcel možeš ísť aj hore a môžeme si pozrieť spolu Twilight alebo..."

,,Bailey," Rune zastál.
,,Hm?" pozrela som sa dopredu a pred mojou bytovkou stál muž. Ruky mal vo vreckách a akoby nevedel obstáť. Vlahu prenášal z nohy na nohu a každé tri sekundy spravil krok. Môj zrak do diaľky bol na tom biedne, ale mohla by som byť aj slepá a vedela by som, že je to on. Rozhodla som sa nebáť. Nasadiť si masku a tváriť sa, že je mi jedno, že prišiel pred moju bytovku a čaká na mňa bohvie jak dlho. Dante zdvihol pohľad k nám. Prezrel si Runeho akoby ho analyzoval. Pozeral sa mu na topánky, na vlasy jednoducho všade a jeho výraz bol pritom nečítateľný.

,,Čau," pozdravil sa mu na moje prekvapenie Rune. Dante naňho pozrel s nadvihnutým obočím, nepovedal však nič. Vytiahla som si z vrecka kľúče. Chcela som ignorovať jeho prítomnosť. ,,Bailey." Nedalo sa ho ignorovať. Spôsob ako vyslovil moje meno akoby to bolo jeho obľúbené slovo ma donútil sa naňho pozrieť. ,,Prišiel som za tebou."

Nereagovala som. Nerozumela som, čo tu robí. Ja som naňho potrebovala zabudnúť, ublížil mi. Znovu. Dante sa narovnal a pozrel sa na Runeho, ktorý vedľa mňa stál ako moja ochranka. ,,Ty si?" spýtal sa odmerane. ,,Rune."
,,Hm. Takže nikto podstatný."
,,Dante!" upozornila som ho. Nepotrebovala som, aby ešte náhodou nejak vyprovokoval Runa a niečo sa stalo. ,,Je to môj priateľ. Ideme domov a ty ideš tiež domov."
,,Nejdem."
,,Tak tu možeš stať, keď chceš," priložila som čip k dverám a potiahla ich k sebe.

,,Musíme sa porozprávať ide o Marca," jeho slová ma zastavili.
,,Čo je s Marcom?"
,,Nechcem to rozoberať pred tým," pokrútil rukou k Runeovi akoby hľadal slová, ,,tou osobou."
,,Ja pôjdem."
,,Veľmi pozorné," vyštekol Dante. ,,Spravíme si pekný večer nabudúce," pobozkal ma na vlasy a odišiel. Asi som za to bola aj rada, pretože som vedela, že keby zostane nemohlo by to dopadnúť dobre.
Sledovala som ho ako pomaly kráča späť po chodníku, po ktorom sme prišli. ,,To vážne si taká roztopená z pusy na hlavu?"
,,Poď hore," podržala som mj dvere. Ako okolo mňa prechádzal zacítila som ostrý zápach alkoholu.

,,My dvaja by sme sa nemali teraz stretávať. Sám si to
povedal,"prehovorila som vo výťahu.
Dante sa zasmial. Nevedela som rozoznať či je to jeho úprimný alebo ironický smiech. ,,Áno. Najhoršie na tom je, že to nie je také ľahké ako som si myslel."

Pustila som ho do svojho bytu. Nechala som ho, aby si sadol na môj gauč a pomaly som si k nemu prisadla. ,,Čo sa stalo s Marcom?" naliehala som. ,,Eh- nič. Vlastne nič, len som sa bál, že ma nepustíš hore."
,,Preskočilo ti?"
,,Mám pocit, že áno."

Dante

,,Naozaj neviem," mykol som plecom a pozeral sa na Bailey, ktorá sa hojdala na hojdačke a v ruke mala cigaretu. Nemala by fajčiť. Neznášal som, keď z jej úst vyšiel dym. Moja teta ma donútila pozerať dokument o cigaretách, aby mala istotu, že sa ich nedotknem. Fungovalo to. Cigariet som sa po dopozeraní ani nedotkol  a teraz som sa bál aj o Baileyne zdravie. ,,Musíš vedieť," zrýchlila v hojdaní. Bola už noc, ale my sme takto spolu často zostávali vonku do noci, hlavne cez jar a leto. ,,Rád s ľudmi trávim čas. Je aj to jeden z tých jazykov lásky?"
,,Asi hej."

,,Môj jazyk lásky je pozornosť."
,,Si viac opitý ako som si myslela."
,,Nie som opitý," protirečil som. Uvažoval som jasne, aj keď moje telo bolo unavené. Bol som unavený zo všetkého. Mal som pocit, že môj život sa pomaly stáva niečím, iným. V noci som sa prehadzoval a spal som veľmi málo a keď som mal ráno vstávať, chcel som zostať ležať.

Vedel som, že som Bailey ublížil. Vedel som, že som to ja pokazil. Zakaždým som to pokazil ja. ,,Moja psychologička mi povedala, že to mám s tebou skúsiť," to znelo zle.
Bailey sa slabo zasmiala a pozrel sa na mňa či to myslím vážne. ,,Som hrozný hlupák." Nevedel som, čo mám viac povedať, čo môžem povedať.

,,Na dnešnej večeri si sa na mňa ani nepozrel. Sedel si tam so ženou a nemala som pocit, že ľutuješ posledné dni."
,,Je to trénerka. No nie je len trénerka. Je to len Kayla. Kamarátka," mal som nejakú potrebu jej povedať, že to rande určite nebolo. Kayla bola moja kamarátka už asi rok, navyše zasnúbená.
,,Snáď bude lepšia kamarátka ako som bola ja."

,,Nikdy si pre mňa kamarátkou nebola," povedal som. Táto veta sa zo mňa drala už niekoľko rokov von. ,,Bože, nevieš ako mi je zle z toho, že som ti počas toho telefonátu nič nepovedal."
,,Odvtedy, čo sme sa vrátili som za tebou chodila ako taký pes a teraz mi vlastne chceš povedať, že čo?"
,,Že je jedno, kto do môjho života príde. Vždy budeš ty pred tým človekom nech by to bol ktokoľvek."