Nachvíľu s hviezdami

10.

Bailey

Čakala som, že keď výstúpim z lietadla, slnko bude žiarivo svietiť a vietor bude príjemne chladiť. Nenapadlo mi, že bude sychravo a dusno ako pred dažďom.

Vietor nepríjemne fúkal a mne bola v mojej červenej mikine na zips zima.
,,Keď som si to googlila vyzeralo to tu krajšie."
,,Musíš tomu dať šancu," povzdychol si Dante. ,,Prišiel pre nás môj brat."
,,A kde je teraz?"
,,Parkuje," pozrel sa Dante na mobil.

Nevedela som, kam Dante ide. Na letisku bolo toľko ľudí, že som mala nutkanie chytiť ho za ruku, len aby som sa nestratila, našťastie som to nespravila. Brodila som sa cez ľudí a stále hľadala Danteovu modrú mikinu. Cítila som sa hrozne stratene. Všetky uličky mi prišli rovnaké a celé letisko sa zdalo veľké, no v skutočnosti nebolo.

Kým som sa k Dantemu dostala, bral už naše kufre z pásu. ,,Mohla by si sa usmiať," prikázal mi. Kyslo som sa usmiala a ukazala mu prostredník. Dante pokrútil nadomnou
hlavu a v tú chvíľu to so mnou vzdal. Vytrhla som Dantemu svoj kufor.

,,Tam je," zašepkal a ukázal bradou na šialene mávajúceho človeka niekoľko metrov od nás. Dante sa mu vydal naproti, tak som pomaly kráčala ako tieň za Danteom. Nie žeby som mala stres alebo sa dokonca bála, to nie. Možno iba trošku.

Dante nevyzeral, že by mal zo svojho brata takú radosť ako on z neho. Len sa usmieval a po tom, čo sa mu jeho brat hodil okolo krku ho opatrne objal. Zbožňovala som ľudí, ktorý boli kontaktní. Danteov brat niečo zašepkal, ale nerozumela som čo. Odtiahol sa od Danteho a ani mi nevenoval pohľad, okamžite ma vtiahol do svojho náručia. Až keď naše objatie trvalo divne dlho, sa pomaly odtiahol.

,,Marco," povedal a začal mi triasť rukou. Marcové vlasy boli krátke a kučeravé. Jeho postava bola o pár centimetrov vyššia ako moja. Nos mal trochu veľký a oči svetlohnedé ako roztopený karamel. Dante a Marco rozhodne na prvý pohľad nevyzerali ako bratia. Jediné, čo mali spoločné bola farba vlasov. Marco vyzeral viac než dobre. Až po chvíli som si uvedomila, že si ho premeriavam pohľadom.

,,Bailey," povedala som s úsmevom a pustila jeho ruku.
,,Veľmi zlaté meno."
,,Ďakujem." Spomenula si na Danteove slová, keď prvýkrát počul moje meno on. Túším ho nazval menom pre psa.

,,Mama sa ťa už nevie dočkať a o ocovi ani nehovorím," povedal Marco a vzal mi kufor. Nebránila som sa a kráčala vedľa neho. ,,Všetci sú doma?" opýtala som sa.
,,Andrea nie, tá odišla, ale vráti sa. Každú tvoju storku ukazovala rodičom, pretože oni nemájú instagram, úplne ťa zbožňujú," hovoril nadšene. Bolo príjemné to počuť. Hrialo ma pri srdci, že ma ešte nepoznajú a už si ma vďaka tomu, čo dávam na sociálne siete alebo tomu čo hovoril Dante, obľúbili. ,,Nechcel som ťa vydesiť."
,,Nie, nevydesil si ma! Rada vás všetkých spoznám." Myslela som to úprimne.
,,Ako dlho pôjdeme autom?"
,,Hodinu, ale neboj ja som skvelý šofér."
,,Zabudni, šoférujem ja. Ty si ešte maloletý," ozval sa Dante a až vtedy som si spomenula, že stále je s nami.
,,Mám devätnásť a môj červený Fiat je veľmi neluxusný na to, aby ho šoféroval niekto ako ty."
,,Ja som sa ťa nepýtal. Oznamujem ti to." Marco na Danteho len zazrel, ale nehádal sa s ním. Asi poznal svojho brata a vedel, že s niekým ako je on sa hádať neoplatí.

Sadla som si dopredu vedľa miesta vodiča. Kým Marco sadal dozadu sa Dante naklonil bližšie ku mne a zašepkal: ,,Som rád, že už sa netváriš akoby som mal chlamýdie."
Povedala by som mu na to niečo, ale akurát sa ozvali otvárajúce dvere.
Dante otočil kľúčom a v tú chvíľu auto vydalo nepríjemný zvuk. ,,Musíš pritlačiť," povedal jemne Marco.
,,Dojebal si to auto ešte viac jak bolo,"
povedal podráždene, ale počúvol ho a auto sa pohlo.
Dante vyparkoval z parkoviska a nachvíľu sa zahľadel na niečo, čo bolo na palubnej doske. Nestihla som sa pozrieť, čo to bolo, pretože sa Dante natiahol a vzal to. Jednou rukou stále šoféroval a v tej druhej zvieral niečo malé. ,,Fuj, Marco, si kompletný?" hodil tú vec, dozadu po Marcovi.

,,Nie je to moje."
,,To ma nezaujíma. Nemal si to tu nechať. Kebyže tu sedí mama?"
,,Ja som na to zabudol."
,,Čo to bolo?" opýtala som sa pozrela na Marca. ,,Nič," povedal Dante, ale v rovnakú chvíľu povedal aj Marco:
,,Análny kolík."
,,Ukážeš mi ho?" Dante na mňa zvláštne pozrel, ale snažil sa sústrediť, aby nás bezpečne dostal na diaľnicu. Marco nadvihol niečo fialové. Pokrčila som nos: ,,To si strká tvoja frajerka do zadku?" spýtala som sa skôr ako som premýšľala. ,,Áno," povedal stručne.
,,Nechcem vedieť, ako sa to dostalo do maminho auta," povedal Dante.
,,Kedy sa z teba stal taký suchár?"
,,Odvtedy, odkedy si ty prestal byť dieťa a prestala byť sranda ti hovoriť o sexe."
,,Nevadí, aspoň tu mám Bailey. My dvaja si máme čo povedať," žmurkol na mňa.

,,Inak mama robila arancani."
,,Bailey to chutiť nebude," povedal presvedčene Dante. ,,Si nejaký môj hovorca? Som hladná, čiže zjem čokoľvek." Aj keď som netušila, čo
to je, nepáčilo sa mi ak za mňa Dante hovoril.
,,Mama sa totiž rozhodla, že ti bude vyložene variť len talianske jedlá."
,,Marco, naša mama nevie variť," poznamenal Dante.
,,Ja viem a vie to aj ona, ale kebyže
ju vidíš jak sa ráno snažila."

Nikdy som Danteovu mamku nevidela, ale keď som si predstavila, že sa snaží robiť niečo, čo jej nejde kvôli mne usmievala som sa ako idiot. Rovnako ako sa Danteova rodina tešila na mňa som sa začala tešiť ja na nich. Začínala som chápať, prečo Dante tak trval, na tom, aby som sa zoznámila s jeho rodinou a prečo im nemohol povedať nie.

Pomaly začínam zbožňovať Danteho. Ešte by som nenazvala, že je moja obľúbená postava, ale v nasledujúcich kapitolách sa bude mať možnosť dosť "vyvinúť" ❤️ Takže ďakujem vám veľmi sa prečítanie a dúfam, že budete až dokonca🫶🏻💋❤️