Nachvíľu s hviezdami

23.

Bailey

,,Chcela by som sa s tebou porozprávať," pošúchala som si oči, keďže som ich nemala namaľované nemusela som sa trápiť s tým, či si ich rozmažem alebo nie.
Dante sa otočil ku mne a pohľadom behal po mojej tvári. Túto vetu som pred rokmi hovorila stále. No v minulosti ma Dante nepočúval.

,,Prečo si nebýval s rodičmi?"
,,Naozaj to chceš vedieť?"
,,Nepýtala by som sa."
Videla som na ňom, že hľadá správne slová: ,,Keď som bol dieťa, rodičia mali veľa dlhov. Z mesiaca na mesiac to bolo stále horšie. Mamina sestra sa ponúkla, že jedného z nás vezme k sebe a tým nám pomôže. Mala to byť Andrea, ale nakoniec otec povedal, že som najstarší, takže pôjdem na rok kým sa ich situácia nezlepší, bývať k Renate ja. No nebol to iba rok. Očividne," stíchol.
,,Poďla mňa to nebolo voči tebe fér."
,,Asi nie," pokrútil hlavou. ,,Môj vzťah s Renatou bol dosť divný."
,,Ako divný?" nechápala som.
,,Často mi vyčítala, že som nevďačný. No starala sa o mňa naozaj ako o svoje dieťa. Niekedy som mal pocit, že moja mama už nie je mojou mamou a nechcel som sa tak cítiť."
,,Prečo si mi to nikdy nepovedal?"
,,Nechcel som."
,,Priscilia to vedela," zašepkala som. Ja som mala byť tá, ktorá to mala vedieť. Nie ona.

,,Vážne si sa o tom chcela rozprávať?"
Nie. ,,Áno." Zaujímalo ma to, ale nie. Hrala som sa s látkou svojej mikiny. V ústach mi vyschlo a potrebovala som vodu, takže môj hlas znel jemne zachrípnuto, keď som sa odvážila sa ho to opýtať: ,,Naozaj si ľúbil Priscíliu?"
Dante sa zasmial a prudko sa postavil: ,,Ideme na pizzu."
,,Čo?" nerozumela som prečo tak rýchlo zmenil náladu aj tému. ,,Nemôžeš sa vrátiť domov, keď nevyskúšaš pizzu v Taliansku. U Giovanniho robia úžasne pizze. To cesto je neuveriteľne tenké a ten syr sa naťahuje."

,,Dante," zostala som sedieť a pohľadom sa ho pýtala, čo to robí? Prečo sa tak rýchlo zmenil tému?
,,Nechcem sa o tom rozprávať. Nechcem sa už rozprávať o takých veciach."
,,Prečo? Bola to jednoduchá otázka."
,,Pretože ti nemusím hovoriť všetko. Nie sme už ani priatelia, tak načo?" bol nervózny. Agresívne nervózny, len pretože sa zľakol. Zľakol sa, že by sme si mohli byť znovu blízki.
,,Rátam s tým, že pozývaš," postavila som sa na nohy. ,,Pozývam, lebo ty nemáš peniaze."
,,Na to si ako prišiel."
,,Odkiaľ by si ich asi mala?"

Kráčali sme pri jazere a mňa už začínali tlačiť topánky. Nič
som však nepovedala. Tešila
som sa, kedy sa naobedujem a budem niekde vnútri. Aj keď bol máj, dnešný deň mi pripomínal skôr marec.

Nasledovala som Danteho až dokým nezastál pred skleneným dverami. Pizzeria sa nachádzala v úzkej
uličke. Terasu nemali a vlastne aj interiér bol dosť malý a skromný. Mala som rada také reštaurácie, hlavne preto, lebo sme nepotrebovali rezervačku.

Sadli sme si za stôl vzadu pri stene. Starší čašník nám okamžite priniesol jedálne lístky. Ani jeden z nás sa ich však nedotkol.
,,Dala by som si kukuricovú s šampiónmi a slaninou. Spravia mi ju?"
,,Spravia ti čokoľvek, čo budeš chcieť," mykol jedným ramenom.
,,Myslíš, že patrí ananas na pizzu?"
,,Otec by ma za to zabil, ale na pizzu patrí všetko, čo si na ňu dáš."

Oprela som si hlavu. Líca som mala úplne ľadové. Pravdpeodobne som stále vyzerala ako požuté jedlo. Pochybovala som, že mi moje kruhy zmizli. Čerstvo umyté vlasy mi rozfúkal vietor, takže sa mi
poriadne pochulvili. Cestou ako
sme sem kráčali, Dante šiel hrozne rýchlo, čiže som sa aj trochu spotila.

Takže vyzerajúc ako potrat som pozorovala Danteho, ktorý sa vyhýbal môjmu očnému kontaktu. Ja som túžila, aby sa tie jeho oči stretli s mojimi, ale on sa mi pozeral na ruky, potom na stenu za mnou a celý čas bol ticho. Vadilo mi to. Vadilo mi, že nič nehovorí a tvári sa akoby som mi niečo spravila.

Nehľadala som žiadnu tému. Len som začala robiť to, čo robil Dante. S pokerovou tvárou som ho pozorovala. Celkom ma to bavilo, pretože nebol úplne taký ako som si ho pamätala.

Pod hustým tmavým obočím mu jeho oči nádherne vynikali. Napuchnuté pery mal svetloružového otieňu. Nos mal rovný. V tú chvíľu, asi vďaka slabému svetlu, som na svetlú čiarku na jeho líci nevidela. Ak by som ho nepoznala, pomyslela by som si, že je pekný. Nie, pomyslela by som si, že je nádherný. Moje trinásťročné ja by neverilo, že toto z Danteho vyrastie. Vnímal aj on na mne nejaké zmeny? Nie. Asi nie.

Moje lásky, dúfam, že ste si kapitolu užili a prepáčte, že som pár dni nič nevydala, ale chápete..škola a tak.💋 Teším sa že ste tu so mnou. Milujem vás