Nachvíľu s hviezdami

9.

Bailey

,,A sme zase pri Priscílí!"
,,Ani raz sme ju ešte nespomenuli."
,,Bola to moja láska zo strednej."
,,Hovor vieš komu," zamrmlala som.
,,Nevieš o nej nič, tak sa nevyjadruj."
,,Mňa vlastne tvoja aférka s ňou nezaujíma."

Dante sa otočil a kráčal ďalej. Čo sa týkalo kontrol, všetko vybavoval Dante. Takže mi dal na chvíľu pokoj. Mali sme ešte hodinu. Hodinu dokým naše lietadlo neodletí. Sadla som si na jednu z plastových stoličiek v obrovskej hale. ,,Nechceš ísť do kaviarne?" stál nadomnou Dante a čakal na moju odpoveď. Na sebe mal tmavomodrú mikinu bez kapucne a na tvári výraz, z ktorého som nevedela vyčítať žiadnu emóciu.
,,Nie," povedala som rýchlo.
,,Pozri Bailey, ja s tebou nestrávim teraz hodinu na stoličke v tichu. Takže ešte raz prosím prestaň s tým, čo robíš. Netuším, čo si tým chceš dokázať, ale ja potrebujem, aby si sa aspoň tvárila ako moja..." zarazil sa a pozrel sa za mňa, ,,kamarátka."
,,Súhlasil si, že so mnou nebudeš rozprávať, keď to nebude nutné."
,,Ehm, súhlasil by som s čímkoľvek."
,,Takže si mi klamal aj ohlaďom mojej školy?"
,,Nie. V tom nie," usmial sa a sadol si vedľa mňa. ,,Dostanem ťa tam, ale len keď budeš spolupracovať."
,,To znamená, že mám robiť to, čo chceš ty?"
,,Aj tak sa to dá povedať," stále mal na perách ten ironický provokačný úsmev.
,,Mám sto chutí odísť."
,,Už ti vzali kufor,"pripomenul mi.
Zazrela som naňho. Normálny človek by sa ma asi zľakol, kebyže ma vidí. Pravdepodobne som vyzerala ako z nočnej mory. Neunúvala som sa ani namaľovať sa a mastné vlasy som mala v jednoduchom strapatom cope. Bolo mi jedno ako vyzerám, keďže som plánovala ísť do lietadla a tam celú cestu prespať. Navyše som necestovala s nikým výnimočným, len s Daneteom.

,,Takže, stačí mi týždeň, aby si zabudla, že sme sa niekedy pohádali."
,,Nie som falošná."
,,To netvrdím, ale si herečka." Nie som herečka. Pozrel sa mi na čelo akoby som na ňom niečo mala. ,,Platí?" podal mi ruku. Našpúlila som pery a nechcelo sa mi podávať mu ruku. ,,Si tvrdohlavá, ale ten hnev ťa unaví, uvidíš."
,,Fajn. Platí" zhlboka som sa nadýchla a vydýchla.

Vedela som, že tváriť sa, že mám Danteho rada bude naozaj ťažké, obzvlášť preto, lebo keď som sa naňho pozrela pamätala som si bolesť, ktorú vo mne zanechal. Odvtedy som k sebe nikoho tak blízko nepustila. Odvtedy som ľudom nebola schopná stopercentne veriť. Keď ma Dante opustil a ja som sa cítila nanič, prišla za mnou mama, doniesla mi koláč: ,,Niekedy ľudia ti prídu do života alebo možno ty prídeš do toho ich. Strávite spolu nejaký čas, ale vesmír, Boh alebo to, v čo veríš to zariadi tak, aby ste spolu nestrávili celý život.
Nie je vám to súdené. Ber to tak, že ste si obaja niečo dali, že je toho veľa, čo ste jeden druhého naučili. Strata bolí. Každá bolesť je však dočasná. Len nesmieš ďalej prehlbovať tú dieru ktorú cítiš tu," ukázala na moje srdce. ,,Možno to tak teraz nevidíš, ale bude to v poriadku, len musíš to zvládnuť a tváriť sa šťastne dokým to nebude pravda."
,,Hovoríš o ockovi," zašepkala som a môj hlas znel príliš zachrípnuto, keďže som niekoľko dní nehovorila vôbec.

Ja sa hrozne teším na nasledujúce kapitoly, keďže to bude zaujímavé 🥹😂 Dúfam, že vás tento príbeh chytil.