Super leto??? Áno, prosím!!!

19.

Júlia

Včera sme až do noci blbli a rozhorčovali sa nad nevyhovujúcimi úlohami zo zeleného fascikla. Dnes sme si však tých (približne) osemsto papierov prelistovali znovu a rozhodli sme sa to brať oveľa zodpovednejšie. Od rána som sa snažila nakresliť indiánsky vzor na bielu látku z ktorej som si plánovala spraviť čelenku. Kami zatiaľ prelustrovávala youtube a pokúšala sa nájsť akýsi tanec, proti ktorému včera tak strašne bojkotovala. Jej papiere boli úhľadne poskladané na kôpku, očíslované a zoradené podľa turnusov do dvoch kvietkovaných obalov na dokumenty. Moje boli ledabolo zhrnuté na hromade odkiaľ som si ich po jednom ťahala a zvýrazňovačom som podfarbovala dôležité časti. Poobede sme sa usalašili v záhrade pod čerešňou, pustili sme si hudobný mix a učili sme sa viazať uzly. „Môžeme sa pridať?" opýtal sa Rado. Väčšinou nebýva taký vychovaný, ale pred Kami má akýsi rešpekt, ešte ju totiž nepovažuje za súčasť rodiny. Prvých desať minút sme sa bili so šnúrkami od topánok, na ktorých sme trénovali, ďalších desať minút sme rozväzovali krivé a nepodarené hrče, ktoré sa uzlami ani nedali nazvať. Naša animátorská kariéra klesala ku dnu a to sa ešte ani nezačal tábor. „Baby jedny nemotorné!" zašomral si Rado sám pre seba a na mojej ružovej šnúrke zaviazal perfektný tkaný uzol. „Skaut jeden drzý!" opáčila som mu a ignorovala som to ako na mňa vyplazil jazyk. Stále mi akosi nechcelo dopnúť, že na tábore bude hromada animátorov so všakovakými zručnosťami a je veľmi nepravdepodobné, že sa skautské uzlovanie ujde práve nám. No čo, skrátka som chcela byť na všetko pripravená! Keď už hovoríme o tej príprave, celkom rada by som vedela, či sa do detského tábora chystajú aj nejaký pekní sladkí animátori. Vo chvíli, keď si Rado odskočil dovnútra po šiltovku som túto myšlienku podstrčila aj svojej kamoške a o uzly sme ihneď stratili záujem.