Super leto??? Áno, prosím!!!

31.

Júlia

Nedeľa bola plná balenia. Opäť. Pospala som si tak dlho, až som nakoniec raňajkovala obed. Celú dobu, ako som prežúvala zapekaný karfiol, som sa blbučko usmievala na svojich dvoch bratov, protestujúcich proti priveľkému množstvu zdravej stravy. Potom sa však opäť začala tvrdá realita, pri ktorej som si musela svoju predošlú skupinu Zombie Indiánov  vytĺcť z hlavy a pripraviť si miesto pre novú partiu detí. Ďalšou fázou bolo chystanie oblečenia. Chudinky moje handričky si ešte ani nestihli oddýchnuť od mojej opálenej, upotenej, permanentne špinou pokrytej kože a už zase som ich násilne strkala do kufra. Tlačili sa tam ako my animátorky v táborovej chatke. Hm, ktovie aké budeme mať spolubývajúce. Vyšla som von a ráznym skokom cez plot som sa ocitla na susednom pozemku. „Čauko Kamča," zakričala som do domu, no celkom bez odozvy. „Kamila?" „No?" odkričala z kúpeľne. Vošla som za ňou a našla som ju sedieť oproti zrkadlu, na koši na prádlo, pletúc si nejaký superzložitý vrkoč podľa návodu z notebooku položeného na umývadle. Posadila som sa na vaňu a zamyslene som našpúlila pery. „Kde sú vaši?" opýtala som sa po chvíli ksichtenia sa do zrkadla. „Nakupujú mi jedlo!" zatvárila sa akoby sa už videla plávať v hromade čokolády a gumených žížaliek. „Tak to ma budeš živiť, pretože na to som ja úúúúplne zabudla!" mávla som rukou. „No nie! Pekne pol na pol! Ty tri kilá gumených cukríkov a ja tri kilá čokolády!" zubami si chytila gumičku a dokončila posledný riadok vrkoča. „Máš moje zelené šortky?" prešla som k veci. „Mhm, šú na huomade na poftevi!" odvrkla ešte stále s gumičkou v zuboch. „Dobue! Diki!" opáčila som jej a hneď som som získala svoje gate naspäť, vrátila som sa do svojej izby k baleniu. Prihodila som do kufra plavky a osušku. Uškrnula som sa keď som si spomenula na Kamilin osuškový karambol a nastrkala som do kufra vanilkový šampón. Zapla som zips a pocítila som v prstoch mraučanie. Bol to ten pocit, ktorý znamená veľké očakávania. Aspoň myslím.

Kamila

Noc z nedele na pondelok bola príšerná. Šla som si ľahnúť veľmi skoro s domnienkou, že čím dlhšie budem spať, tým viac energie si našetrím na prichádzajúci týždeň. Houby. Asi dve a pol hodiny som sa len vrtela vo svojich kockovaných prikrývkach. Moje telo bolo napodiv oddýchnuté, cez víkend sa nabažilo odpočinku a teraz sa chcelo pomstiť mozgu za také neľudské správanie, akého bolo svedkom dvadsaťštyri hodín denne od pondelka do piatka. Myslím, že v tej chvíli by som zvládla prekonať akýkoľvek stroškouenergiepotrebný svetový rekord. Možno by som preplávala Atlantický oceán. Alebo prešla na bicykli cez Saharu. Alebo vyšla a zas zišla Mount Everest za jedno popoludnie. Čokoľvek, len nie takto nečinne čakať na spánok a hrýzť si nervy tým, čo nás tak asi zajtra čaká. A keďže sa mi ani náhodou nechcelo počítať ovečky, vstala som z postele a nakoniec si našla miesto na pohodlnom gauči v obývačke sledujúc nejaký nezáživný film bez pointy, ktorý vypĺňal takmer celé nočné vysielanie... „Kamila!" Zvláštne... „Hej, Kamila!" „Čo chceš?" zrúkla som, keď som si uvedomila, že mi niekto trasie plecom. Až potom som otvorila oči. Bolo ráno, slnko tam vonku za plastovými oknami začínalo pomaličky mučiť obyvateľov Zemegule svojimi horúcimi, júlovými lúčmi, ja som sedela na gauči u nás v obývačke, a Júlia, ešte som nechápala čo u nás robí takto skoro, sa práve načiahla za diaľkovým ovládačom, aby vypla televízor. Až keď som zbadala na jej ruke náramok, ktorý jej darovala Dianka, všetko som pochopila. Jednoducho som tu včera pri tom filme musela zaspať, bez toho, aby som si počkala, či sa Baptiste dozvedel pravdu o svojej stratenej manželke Amelie a či ju napokon aj našiel a veľmi predpokladateľne aj požiadal o ruku. Radšej som ani nezisťovala, koľko je vlastne hodín, na to mi bohate stačil Júliin výraz. „Prepáč mi to?" zatiahla som nevinne a zaškrípala som zubami. Na to som z gauča vystrelila takou ohromnou rýchlosťou, že aj Chuck Norris by sa len bezmocne prizeral.