Super leto??? Áno, prosím!!!

39.

Júlia

Po dnešnej noci súcitim s volejbalovou sieťou, basketbalovými loptami a aj so žinenkami. Na tých sme totiž museli prespávať a ja som začala pochybovať o tom, či je bezpečné aby na nich deti robili kotrmelce, keďže som sa cítila akoby som celú noc liezla na Mount Everest so stavebnými kvádrami na nohách, žonglujúc pritom s kaktusom, motorovou pílou a balíčkom hlbokomrazeného hrášku. Keď som si na raňajkách prisadla k Lukášovi, nemala som dosť energie ani na to, aby som sa mu posťažovala. Erika vyzerala akoby sa prebrala z kómatu a Kamila takmer padla tvárou do taniera so syrovou pomazánkou, dokonca ani nemala vrkoč a vlasy jej len tak sklesle padali na plecia. „Dobré ránko!" vyhŕkla Kika nadšene, aby upútala pozornosť päťdesiatych ôsmych detí. „Mladší kmeň dnes strávi deň na veľkej celodennej túre," začala a ja som zrazu pocítila nevýslovnú radosť, že nemusím ísť s nimi a môžem stráviť deň so svojimi polomŕtvymi spolubývajúcimi a so svojim zraneným kamarátom. „Staršiemu kmeňu pridelia úlohy ich animátori, takže.....bežte sa všetci nahodiť do športového a za desať minút sa vidíme pred chatou!" Všetky decká ako na povel vystrelili zo svojich stoličiek a rozbehli sa šnurovať tenisky, hľadať šiltovky alebo čo. „Kika," Erika potlačila zívnutie a stiahla si melírované vlasy do neupraveného copu „Kde....akože máme použiť...? Teda, akú kúpeľňu máme použiť?" vyzvedala. Kika zhíkla akoby ju doteraz čo i len nenapadlo, že sklad športového náčinia nemá ani len záchod a znovu ju chytila panika. Na to, že je manažérka docela často chaosí. „Ja vôbec neviem," zahryzla si do pery. „Budú sa po dňoch striedať u nás," mávol Mišo rukou medzi dve odhryznutia z rožka, nemysliac na zvyšok animátorského tímu. Asi už počul o našej tragédii a tak sa snažil pomôcť našim utrápeným dušiam. Erika naňho vďačne pozrela a okamžite sa so svojou kozmetickou taštičkou pratala do chalanskej chaty, kam sme ju my s Kami pomaly a zdrvene nasledovali.

Kamila

„V sklade športového náčinia?" zhrozene zvolal Mišo. „Na žinenkách?" podvihol obočie Rasťo. „Áno", zaškerila som sa, ale nebolo mi všetko jedno, lebo krk ma bolel pri každučkom jednom pohybe hlavy, dokonca aj keď som sa smiala. Práve sme s Júliou stáli uprostred chalanskej animátorskej izby a rozprávali Rasťovi, Mišovi a Lukášovi historky a bolestivé následky z dnešnej noci, zatiaľ čo Erika práve púšťala vodu v ich kúpeľni. Na šiestich chalanov mali v izbe prekvapivo čisto. Kam teda aspoň moje oko voľne dovidelo, nezbadala som žiadne použité ponožky, sušiace sa prádlo, ani hrebene a iné kozmetické serepetičky, ako to býva zvykom u nás. ... „A to všetko len a len kvôli chlapcovi," zhodnotila som náš momentálny chúlostivý stav jednou vetičkou, mysliac na malého zlatého Maroša, kvôli ktorému teraz nemôžem pohnúť hlavou. „Ale no tááák," usmial sa Lukáš, „on za to predsa nemôže." Oceňovala som, že s nami všetci súcitia, ale najmä Lukáš. Bolo to skrátka také milé gesto ozajstného priateľstva. „Presne, nemôže predsa za to, že ja taký pekný," pridala sa Júlia a všetci sa zasmiali. Konečne som pocítila aspoň miernu úľavu z tej raňajšej nervozity. „Ale, ale, pozrite na Lukáša!" povedal Rasťo a potľapkal ho po pleci, „jak s tým malým teraz súcitíš, čo? Keď ťa oslobodil z role poloboha!" Začal sa dusiť na vlastnom vtipe, zatiaľ čo Lukáš sa utápal v červeni. Nerád hovoril o tom, ako ho malé baby žerú. Vlastne...tak trochu ho žerú aj tie staršie, ale to sme mu s Julčou predsa nemienili vešať na nos. Sadla som si na Timovu posteľ a dúfala, že ma neprekole rohami, keď ma tu zbadá takú vyrehotanú, až sa vráti do svojej izby. „Každopádne, ďakujeme sa vypožičanie sociálnych zariadení," kývla som na kúpeľňu. „To je pohoda," mávol rukou Mišo, „ viete, že my by sme vás tu nechali hoc aj prespať, ale..." zatváril sa nevinne. „Výhovorky si nechaj pre seba!" uzemnila ho Júlia. Vtom sa z kúpeľne namosúrene ozvalo: „HEJ! Tak vy sa tam zabávate bezo mňa?"

Júlia

Doobeda sme mali stopovačku, ktorá ma takmer zložila. Sotva som prišla na obed do tábora, ako ma pekelne boleli nohy, nemohla som pohnúť ramenami a nervy som mala totálne na dranc, lebo sa ma Kaja s Pajou neustále niečo vypytovali. Možno preto ma tak veľmi potešilo, že nás po poobedných „tímových súbojoch" čaká už len jedna večerná aktivita, ktorej sa navyše zúčastnia iba decká. Radosť z tejto správy som mala presne dovtedy, než sa ma Kika anjelským tónom nespýtala či „prosím nemôžem rozvešať stužky na trasu pre menšie decká". No dokážem jej povedať nie keď sa na mňa pozerá ako kocúr zo Shreka? Možno ma do mojej činnosti popohnal jej úpenlivý tón, no možno len ten fakt, že idem vešať stužky s Lukášom. Kamila ma takmer zavraždila pohľadom a už teraz som sa tešila na tie jej triády, čo sa budú večer ozývať kôlničkou v ktorej teraz bývame. Ona šla rozvešiavať s Mišom, takže som jej jej smrteľne závistlivý pohľad opätovala, no určite by som s ňou nemenila. Mišo bol síce super milý a pekný, ale nikdy som nevedela o čom sa s ním mám baviť. Síce ani s Lukášom, no z toho som si aspoň mohla robiť srandu. „Aha, takže...ako to bude?" vyzvedala som, keď som si pchala do vrecka zelenú stuhu a nožničky som obracala v rukách. „Teraz vyrazíme," ukázal prstom kamsi za seba „prejdeme cez les, potom cez lúku, potom cez druhý les, okolo potoka, potom do kopca," vymenovával významné zastávky trasy, akoby sme mali prejsť minimálne do južnej Afriky. „A skončíme kde?" napravila som si tielko a po jeho boku som vykročila do lesa. „Kde len chceme!" zaškeril sa potmehútsky. Nadvihla som jedno obočie „Takže na kopci ako všetci ostatní." „Presne tak!" prisvedčil mi „Ale vieš čo? My tam budeme prví!" pridal do kroku prinajmenšom tak, akoby sme ešte predvčerom s Kamilou takmer nenosili na rukách. „No poď Julči, chceme ešte stihnúľ ten romantický západ slnka, než sa tam nahrnú všetci krpci!" zatiahol s drzým úsmevom. Uškrnula som sa a rozbehla som sa za ním...

Kamila

„Tákže...Máme presne ešte...trinásť stužiek," oznámila som Mišovi, keď som dôkladne spočítala zvyšné kúsky potrhaného zeleného krepového papiera. „Myslíš, že to stačí?" spýtala som sa a zakopla o kameň. Sykla som a úpenlivo potriasla nohou. „Si v pohode?" spýtal sa Mišo starostlivo, ale zasmial sa. „Aspoň vidíš, čo robí človek keď sa v noci nadýcha smradu z prepotených futbalových dresov." Zaškerila som sa, keď sa Mišo znechutene zatváril. Nebolo to tu v lese s ním až také zlé, ako som si myslela. Vlastne to bolo docela fajn, vrámci svojich možností, samozrejme. Všetky štyri dvojice animátorov starších detí sme vyrazili naraz zo spodnej lúky. Každá dvojica iným smerom, ale stretnúť sme sa mali hore na kopci. Keď som zistila, že Júlia ide s Lukášom, mierne ma to vykoľajilo, to priznávam. Ale tak...predsa som jej najlepšia najzlatšia kamoška a nebudeme jej závidieť! „Whuhúúú! Vidím ho!" zakričal Mišo, keď sme prešli ďalších päťdesiat metrov a rukami divoko ukazoval na týčiaci sa kopec na obzore. Unavene som sa usmiala. Spočiatku sme s Mišom značkovali takmer každý druhý strom, len aby sa decká zo zeleného tímu, nedajbože, niekde nezatúlali. V trištvrtine sme zbadali, že stužky sa nám rapídne míňajú a tak sme tieto posledné metre len zakopávali, rozmnožovali stužky trhaním na polovicu a čakali na ten nemožný kopec. „Tak sme sa dočkali!" predniesla som tónom, akoby sme práve vyhrali nejaké majstrovstvá alebo čo. Napriek všetkej bolesti sme sa prekonali a zrýchlili tempo. „Rasťo a Erika!" upozornila som na nich Miša, ale to už sme boli priamo pred posledným brehom osudného "kopca", takže nás počuli aj oni. Vyrazili nám oproti, zatiaľ čo mi Mišo pomohol zdolať posledný kameň. Tľapli sme si a na malý, celkom malilinký moment sme sa na seba zahľadeli. Nebol to pohľad akože, wááu, práve som našiel tvoju vnútornú krásu, ale skôr niečo ako wáááu, v tejto spolupráci vidím zmysel. Mišo je super, ale vnútornú krásu som túžila nájsť u niekoho iného...niekoho, kto býva tam hlboko v lese a povedal, že sa ešte určite stretneme...