Super leto??? Áno, prosím!!!

37.

Júlia

Ja to rozmaznané decko asi zbožňujem! Stela si z kraťasov obšitých flitrami oprášila suchú trávu a rozbehla sa do drobnej chalúpky, akoby sa nechumelilo, nedbajúc na slušné správanie, súkromie jej obyvateľov a podobné veci. Chcem tým povedať- ju rodičia neučili nedôverovať cudzím ľuďom? Na druhej strane, Stanova babka vyzerala tak strašne sympaticky, až som mu na moment zahanbene závidela, že to nie je moja babka. Okolo očí vejáriky vrások smiechu, kvietkovaná blúzka a v očiach čosi šibalské, akoby bola stále mladá. Kaja a Paja si od nás pohľadom vypýtali povolenie a až potom sa rozbehli za ostatnými deckami za ktorými sa už náhlila Erika aby tetuške poďakovala za neskutočnú štedrosť. My sme šli kus za nimi, pretože sme s Kamilou museli podopierať Lukáša s obviazanou nohou, aby sa nám kdesi na poli nezmrzačil. „Stankó," zakričala teta kamsi dozadu a s Kami sme si vymenili pohľad, ktorý bol predzvesťou odpadnutia. „prines zo špajze novú fľašku sirupu." zaznelo o čosi tlmenejšie, ako sa aj s kopou deciek stratila v domčeku. Vterigali sme sa dnu, kde sa mi naskytol pohľad na dve úžasné veci. V prvom rade na perfektnú ručne maľovanú krajinku nad jedálenským stolom a tiež na jedného úžasného vnuka. Stano- bosí, vo vyblednutých modrých kraťasoch a červenom tričku bez rukávov- opierajúci sa o zárubňu dverí s fľašou sirupu s príchuťou lesného ovocia v ruke mi pripadal tak neskutočne krásne príťažlivý, ako by mi nepripadal žiadny iný chalan v parádnom obleku, hoc aj keby ma žiadal o ruku s diamantovým prsteňom. S Kamilou sme nachvíľku prestali dýchať. „Ale!" vyhŕkol Pán Dokonalý a zaškeril sa na nás presne tým spôsobom, čo nám obom zamotal hlavu na najbližší týždeň. No dobre, možno sa usmial úplne normálne-o to predsa vôbec nejde! „Tuším mám na vás šťastie!" povedal a moje srdce sa na moment zastavilo.

Kamila

Človek by povedal, že sa nedá zabudnúť na osobu, ktorú práve podopierate vlastnými plecami, či už má vyvrtnutý členok, alebo len škaredo doškriabanú nohu. Verte a či nie, mne sa to skutočne podarilo! Neviem presne, koľko sekúnd/hodín/rokov ubehlo kým som tam len tak stála a civela na Stana (pravdepodobne s totálne viditeľným emocionálnym rozpoložením na tvári a určite aj otvorenými ústami) keď Lukáš povedal: „Asi si radšej sadnem." Okamžite som sa vrátila späť do reality a začervenala sa odtieňom semaforovej červenej. Posadili sme Lukáša na lavičku pri krbe a rozpačito sme postávali vedľa neho. Už bol celkom fit, len po schodoch ešte nevládal prejsť sám a keďže nemá na nohe sadru, určite sa skôr cíti ako nejaký opilec prehodený cez dve kamošky. Vrhla som na Julču pohľad, ktorý znamenal asi toto: Zostávam tu a do konca života sa odtiaľto ani nepohnem! Pripadalo mi to len ako mihnutie okom, keď zrazu všetky decká dopili a postavili sa, pripravené na odchod. Znovu sme prešli s Lukášom po schodoch a všetci sme pred chatou ďakovali Stankovej babičke, ktorá sa len smiala a bolo na nej vidieť, ako na ňu táto návšteva zapôsobila. Stano si tľapol s niekoľkými chalanmi, akoby sa z nich práve stali najlepší kamoši a moje uveličené ja sa z neho vtedy skoro roztopilo. „Majte sa deti! A poslúchajte animátorov, jasné?" zakričala Stanova babička a všetky deti sa s hlasným „dovidenia" rozbehli cez les do tábora. „Dovidenia a ďakujeme," volali sme aj my. Stano, s rukami strčenými vo vreckách kývol hlavou na mňa s Júliou a zasmial sa: „S vami sa radšej lúčiť nebudem. Stavím sa, že sa ešte určite uvidíme." „Bodaj by to tak bolo," zašepkala Júlia, keď sme im poslednýkrát zamávali a vydali sa na cestu lesom. Tak z tohto sa nespamätám ešte dobrých pár dní! „Baby?" otočila sa na nás Erika spýtavo keď sme kráčali po lúke k chatkám, „to čo malo znamenať?!" Skrivila ústa, nadvihla obočie a rukami divoko zamávala okolo seba. „A čo?" ohradila sa Júlia. „Presne. Nebodaj závidíš?" dodala som lišiacky. „Stano je..." začala Júlia, no Erika ju prerušila: „ skvelý? Áno to je!" a všetky sme zapišťali ako malé baby. Ach, chudák Lukáš, tváril sa dosť divne.