Super leto??? Áno, prosím!!!

38.

Júlia

Napriek tomu, že som si dnes užila adrenalínu až-až (veď stretnúť lásku svojho života, to nie je len tak), ešte nás čakalo plánovanie poobednej hry. Vzhľadom na to, že pri nočnej sa zranilo zopár animátorov- ktorých príkladom bol Lukáš, ktorý sa práve válal na voľnej posteli u nás na izbe a tváril sa, že ho vôbec nevytáča ako básnime o Stanovi, dokonalom mužovi z hôr- sme sa vrámci animátorskej porady jednohlasne zhodli, že nadchádzajúca noc nie je vhodná pre ďalšie životu nebezpečné akcie. „Myslím, že sa im to bude páčiť," poznamenala Kami a nad jej hlavou s dvomi vrkočmi sa zjavila pomyselná svätožiara. Na celý večer až do zotmenia sme mali hru s názvom Lovci, ktorej sme sa mali zúčastniť aj my animátori. Nikdy v živote som o takej hre nepočula, ale z pravidiel, ktoré nám počas poobednej pauzi vysvetlil Timo som pochopila, že tam bude veľa kričania, kopania a odporovania. A hlavne sa tam bude veľa behať. Už len z tej predstavy som bola taká unavená, že ešte než sme lanom vyznačili zónu lovcov, mala som problém udržať sa na nohách. „Jééémine, mne sa tak nechce!" sťažovala som sa Kamči, ktorú práve obletoval malý Šimon, sypúc jednu zvedavú otázku za druhou. „Ani nehovor!" vzdychla si. „Nie, nebudeme sa oblievať vodou," povedala svojmu obdivovateľovi a sladko sa usmiala. „A bude sa tam veľa utekať? Lebo mne sa nechce veľa utekať!" pokračoval Šimon nadšene preskakujúc líniu kruhu z lana. „Áno, bude sa tam veľmi veľa utekať." potvrdila moja najlepšia kamoška. „Juli?" Jazmína s blond vlasmi mi svojím dlhým chudým prstom štuchla do boku, aby upútala moju pozornosť. „Hm?" ani som sa na ňu nepozrela, vedela som čo chce. „Nevidela si Maroša?" vyzvedala húpajúc sa zo špičky na pätu. „Myslím, že som ho kamsi videla ísť s Peťom a Janom," rukou som neurčito mávla k futbalovému ihrisku, ku ktorému mal ten chalan citový vzťah. „Aha, tak...idem za ním, keby si ma hľadala," povedala bez poďakovania a zmizla. „Povedz im, že o chvíľu začíname!" zakričala som za ňou a uškrnula som sa.

Kamila

„Pravidlá tejto hry sú veľmi jednoduché!" zakričal Timo. „Na začiatku budem lovec iba ja! Toto," ukázal na veľký kruh vyznačený lanom, „je územie, do ktorého musí lovec priniesť svoju korisť, ktorá sa potom tiež stane lovcom." Bianca pokrčila nosom: „Nerozumiem!" Afektovane zamrnčala (nevedela som, že sa to vôbec dá) a pohodila vrkočom. Timo si vzdychol. Mal nervy, pretože mu ustavične niekto skákal to jeho prejavu. Keďže to bol práve on, kto s touto hrou prišiel, podujal sa byť prvým lovcom a zároveň to vysvetliť zvyšným osemdesiatim kusom koristi. „Ja, som lovec!" buchol si päsťou do hrude, „a vy ste korisť."

Bianca prikývla, akože zatiaľ rozumie, ostatní len ticho počúvali. „Takže ja sa rozbehnem po lúke..." Timo naznačil beh... „ a chytím korisť." Prišiel k malému dievčaťu z červeného tímu - jej meno som ešte nikdy nepočula- a zdvihol ju na ruky. Vzhľadom k jeho fyzickej kondícií a namakaným rukám mu to nespôsobovalo žiadne ťažkosti. „Samozrejme, že svoju obeť nemusíte nosiť na rukách, dôležité je, aby ste ju akýmkoľvek spôsobom dotiahli sem, do kruhu." Skočil dovnútra veľkého kruhu a zložil to dievča na zem: „Takže a teraz sme už dvaja lovci. A lovíme ďalej a vašou úlohou je nedať sa chytiť a pomôcť tým, ktorých chceme odtiahnuť do teritória lovcov." Bianca sa usmievala ako slniečko a prikyvovala tak oduševnene, až som si myslela, že jej odpadne hlava. Vedúca Kika sa postavila vedľa Tima a zahučala: „ Hrá sa len po les, nie ďalej! Ak niekoho uvidím čo i len za prvým stromom, bude zle!" Zatvárila sa tak profesionálne a autoritatívne, až som sa jej sama zľakla. „A terááz...," urobila dramatickú pauzu, „Hráme!!" Všetci do jedného začali pišťať a utekali nevedno kam, hlavne čo najďalej od Tima. „Poďme, Kami!" ťahal ma Šimon za ruku. Zaujímavé, má ledva šesť a pol, ale silu má ako ťažný kôň. „Schovajme sa za tamtú chatu, čo povieš?" navrhla som mu zadychčane, keď sme začuli prvé výkriky chytenej koristi.

Júlia

Ak som niekedy niečo nechcela zažiť, tak to bola táto hra. Peťo a Maroš ma za nohy vliekli po trávniku, zatiaľ čo sa mi Lukáš snažil držať hlavu aspoň päť centimetrov nad zemou. „Ty si hovoríš kamarát?!" uštedrila som mu silnú ranu päsťou do ramena, keď som sa zadychčane dvihla na nohy, už ako lovec. Pošúchala som si zodratý chrbát, radšej nekomentujúc totálne zelené šortky a rozbehla som sa. Po desiatich minútach behu, pri ktorom som takmer vypustila dušu, som konečne dolapila malú Janku, ktorá sa mi na rukách metala ako divá, kopla ma do žalúdka a trafila päsťou do zubov. Vydýchala som a sústredila som sa na malé žaby. Všetky tri sa snažili zaujať Marošovu pozornosť prehnane vystrašeným jačaním, no on na ne totálne dlabal, pretože sa práve snažil statočne odniesť Lenku do stredu lanového kruhu. Ona sa chichotala a kričala o pomoc, no jedenásťročný fešák sa jej napriek námahe nechystal vzdať. Normálne som videla tie kúdoly dymu stúpajúce z uší našich rozmaznaných princezien, tak som sa vrhla na Stelu a s vidinou ďalších vybitých zubov som ju ťahala do loveckej zóny. Revala akoby som ju drala z kože až som ju nekoniec musela prenechať Timovi, pretože som sa začala obávať o vlastný život. Podobne jačala aj Kamila, keď ju Erika s Rasťom násilým vhodili do kruhu. „Vy hnusáci! Si v poriadku?" malý Šimon utekal krížom cez ihrisko do kruhu za svojou bohyňou. Po hodine sme všetci takmer zomreli, no nikdy v živote som nevidela toľko špinavých, dokopaných, unavených a vykričaných detí, čo by sa tvárili tak strašne šťastne. S vidinou toho, že sa dnes dočkám pokojnej noci bez toho aby som musela vyliezať z chatky a riešiť polnočné izbové vojny som sa šla umyť a prezliecť. Potom sme s babmi čakali na Lukáša, pretože sme sa chystali na večeru, no z okna hlavnej chaty na nás mávala Kika, aby sme okamžite prišli. „Baby, problém s dievčatami z dvesto štvorky!" vyhŕkla zúfalo. S Kamilou a Erikou sme si vymenili pohľad a snažili sme sa nevydať žiaden tragický zvuk. Vedeli sme o aké dievčatá ide a práve ich sa nikdy netýka nič dobré...

Kamila

„Áááágŕŕ," zamrnčala som nešťastne a pribalila pyžamo k narastajúcej kope do kufra. Bolo mi fakt na zaplakanie. Príšerne ma boleli nohy, bola som unavená a vyžmýkaná ako spratá handra a tie krpaté malé potvory si ešte vymyslia, že nás presťahujú. Teraz, uprostred tábora. „Okrem toho že celá pením od zlosti," rozhorčovala sa Júlia, „nechápem, prečo práve nás! Prečo akože musia presťahovať práve nás?" Zúrivo pchala svoju zubnú kefku do obalu, skoro sa jej pritom zlomila. Erika si rezignovane zapla zips na plnom kufri a oprela sa o lem svojej postele: „Asi preto, že sme tu boli tri v izbe pre štyroch." Sklamane hľadela na chuderku už tri dni neobývanú posteľ. „Veď aj ony sú len tri," pripomenula jej Júlia, „a navyše, boli sme tu aj minulý týždeň, mohli by si nás trocha vážiť!" Erika len pokrčila plecami. Príčina tohto neskutočného chaosu v stredu pred večerou bola vlastne celkom jednoduchá. Jazmína, Stela a Bianca bývali na izbe číslo dvesto štyri spolu s ďalšími troma dievčatami v chatke ďaleko, veľmi ďaleko od tej našej. No...Lenže to by neboli oni, žaby jedny prieberčivé, aby tam spokojne vydržali bývať až do konca. Jedna ich spolubývajúca, Lenka, sa tak akosi skamarátila s Marošom, keď sme hrali lovca. Jazmínu a jej kumpánky zrejme pochytil srd žiarlivosti a povedali si, že nestrpia už ani chvíľku v jednej miestnosti s niekým, kto im chce "prebrať" Maroša. A tak šli za Kikou, ktorá, samozrejme, MUSELA vyhovieť ich nezmyselnej prosbe. Lenže v celom tábore sakra nebola už žiadna voľná izba, ani samotka, jednoducho kapacita vo švíkoch. A tak poprosila nás, a my sme povedali že hej, čo iné nám aj zostávalo. Keď sme sa zbalili, rýchlo sme prišli pred spoločenskú, ako sme sa dohodli s Kikou. Radšej sme sa vyhli stretnutiu s tými rozmaznanými trblietavými iniciátorkami, lebo inak by to tu niekto neprežil. Kika nás zaviedla k dverám oranžovej budovy, o ktorých som doteraz nevedela. „Tak, tu budete teraz bývať. Voláme to sklad športového náčinia.